Nedávno sa ma jedna milá slečna pýtala, prečo, keď som tak sociálne cítiaci a chcem naprávať nespravodlivosť na Zemi, nejdem teda niekde do Afriky pracovať do charitatívnych misií, ktoré pomáhajú najchudobnejším. V skratke som jej objasnil, aký je rozdiel medzi charitou a revolučným komunistickým hnutím, a práve o tomto rozdiely bude môj článok, pretože množstvo ľudí nechápe o čo v tomto vzťahu ide.
Rozdiel medzi charitou a revolučnou zmenou vystihol krásne brazílsky arcibiskup, Don Helder Camara. Citujem jeho výrok: „Ak dáš jedlo chudobnému, nazvú ťa svätým. No ak sa budeš pýtať, prečo chudobní nemajú jedlo, nazvú ťa komunistom“.
Stručne, výstižne a tak pravdivo povedané. Kapitalistický systém miluje charitu. Je to jeho výkladná skriňa, ktorá má dokázať, že aj v rámci kapitalizmu sa dajú napĺňať humanistické ciele. Je tomu naozaj tak? Nechcem sa vonkoncom dotknúť množstva ľudí po celej Zemi, ktorí vykonávajú naozaj nezištnú charitatívnu činnosť a ich prácu si nesmierne vážim. Pri tejto príležitosti vzdávam hold za všetkých aspoň jednej humanistickej bojovníčke – Matke Tereze. Smutné je, že jej úžasný odkaz zneužíva vo svoj prospech jedna nemenovaná celosvetová organizácia, na ktorej čele stoja samí veľkohubí pokrytci, skrývajúci sa za takých členov svojej obce, akou bola Matka Tereza. Ona napĺňala Ježišov odkaz do bodky.
Mojou snahou je docieliť, aby si aj takýto charitatívni pracovníci uvedomili, čo naozaj vedie k vyriešeniu problému chudobných.
Uvediem príklad. Vo Venezuele pôsobilo množstvo charitatívnych organizácií, ktoré pomáhali najchudobnejším, ktorí sa do tejto situácie nedostali svojou vinou. Jednalo sa o niekoľko miliónov Venezuelčanov, väčšina indiánskeho pôvodu. Pri moci sa celé desaťročia striedali pravicové neoliberálne vlády, ktoré prijímali poslušne “osvedčené“ ekonomické recepty z USA. Samozrejme tieto recepty prinášali ekonomický prospech samotným Spojeným štátom a domácej venezuelskej buržoázii. Nadnárodné koncerny z USA, ovládajúce ropné ložiská Venezuely, odvádzali do rozpočtu tejto krajiny zhruba 20- 30 % ziskov z ťažby. Toto sa opakovalo v ostatných odvetviach výroby a bohatstvo Venezuely bolo drancované a vyvážané. Pri takto nastavenej ekonomike sa mohol život obyčajných Venezuelčanov len ťažko zmeniť. Charita pôsobí presne v takýchto podmienkach. Je to posledná záchrana systému, ak nechce, aby sa prepadla životná úroveň do takej mizernej situácie, že väčšina národa povstane. Presne toto sa stalo aj vo Venezuele. Prichádza ľudové hnutie, vedené Chávezom, ktoré svojimi revolučnými zmenami mení celkový obraz krajiny. Ľudia, ktorí doteraz živorili doslova v getách, dostávajú šancu na lepší život. Získavajú nové domy, prácu, bezplatné školstvo, zdravotníctvo – ich život sa mení o 180 stupňov. O bolívarskej revolúcii vo Venezuele sa dá viesť množstvo intelektuálnych debát, no jedno je neodškriepiteľné. Život miliónov Venezuelčanov sa zmenil k lepšiemu. Primárny cieľ bol naplnený.
Teraz si môžeme porovnať, ako zmena systému, okresania vlády najbohatšej domácej a zahraničnej buržoázie prospela k zvýšeniu životnej úrovne ľudí a k akým úspechom viedli charitatívne programy v tejto krajine. Je to neporovnateľný rozdiel, a o to tu práve ide. Charita dokáže pomôcť hŕstke ľudí, no revolučná socialistická zmena zlepšuje život, väčšine pracujúcich.
Charita je založená na krásnom úmysle a veľakrát ho aj napĺňa, no je to ako liať vodu do rozbitého pohára. My sa snažíme ten pohár, predtým ako do neho vlejeme vodu opraviť.Poznáme však aj iný tip charity. Falošnú charitu, ktorá ma za cieľ zviditeľniť danú osobu, či organizáciu. Ich cieľom je pomáhať naoko, len aby zviditeľnili samých seba. Ich úmysly sú falošné a skazené. Ide veľakrát o rôzne, dobre zmedializované akcie, kde sa predbiehajú podnikateľské, či šoubiznisovské celebrity, kto dá viac. Ľudia majú v očiach slzy, všetci divoko tlieskajú a ospevujú darcov. To čo im však tieto “hviezdy“ neukážu, je cesta akou sa dostali k takému množstvu peňazí. Koľkí si vypracovali kariéru úspešného podnikateľa na ožobračení a beznádeji iných.
Nedávno som v televízii zahliadol reláciu Modré z neba. Rodina musela po záplavách zbúrať svoj dom. Obrovská ľudská tragédia. Všetko sa však dobre skončilo. Prišiel generálny riaditeľ jednej nemenovanej banky a veľkoryso daroval rodine vyše pol milióna korún. Väčšina ľudí v štúdiu a pri televíznych prijímačoch určite uronilo nejednu slzu zo šťastného konca. Americký happyend ako vyšitý. Generálny riaditeľ zohral svoju rolu milosrdného anjela dokonale a zvýšil marketingový profil svojej banky, alias nebíčka, z ktorého ho zoslali pomáhať druhým. Nikto zase vo vysielaní nevidel, akú almužnu doniesol pán generálny v porovnaní stým, aký má jeho banka ročný obrat. Áno, sú to peniaze, ktoré za nehorázne predražené služby vyťahujú bankári od nás, pracujúcich. Keď sa nad tým zamyslíme, tej rodine sa na tých vyše pol milióna zložili takí obyčajní pracujúci, akým bola suma odovzdaná. Zase sa raz niekto pýšil cudzím perím. Pán generálny nám tiež nepovedal, koľkým rodinám jeho banka zrekvírovala dom, lebo neboli schopné splácať hypotéku, v dôsledku straty zamestnania, či vďaka drastickému zníženiu platu, v dôsledku hospodárskej krízy a následného uťahovania opaskov. Zase len okolo brucha poctivo pracujúcich.
Takýto tip ľudí, ako pán generálny, priviedli svojimi špinavými machináciami tento svet do krízy. Boli tak nenažraní, že chceli stále viac a viac. Akonáhle zasiahla svetový bankový systém finančná kríza, vlády ich začali zachraňovať peniazmi, ktoré sme im zverili my, daňoví poplatníci. Zamyslime sa, poskytli banky finančné prostriedky na rozvoj národných štátov kde pôsobili, keď sa im tak ohromne darilo a ich obrat bol v desiatkach miliárd ? Nie, no akonáhle sa spustila finančná kríza, ktorú sami spustili svojimi špekuláciami, štáty ich zachránili našimi daňami. Keď sa všetko dostane do zaužívaných koľají a zisky budú opäť rásť, bankári veľmi rýchlo zabudnú, kto ich vyťahoval z vlastnej brindy a opäť budeme sledovať “dojatých“ finančníkov rozdávajúcich milodary v najsledovanejších reláciách.
Moje posledné slová budú patriť pravým, čestným, humanistickým pracovníkom charít na celom svete. Pridajte sa k nášmu boju, spoločne dokážeme spraviť pre ľudí omnoho viac, lebo sami dobre viete, že bojovať za lepší svet sa naozaj oplatí a nie je to márne, no bez odstránenia pôvodcu chudoby na svete – kapitalizmu, nezmôžeme nič, iba sa budeme točiť v špirále.
Aj vy , aj my vieme, že niečo nie je v poriadku, tak spojme sily za lepšiu budúcnosť.
Miroslav Pomajdík