Občas sa cítim ako kocka. Biela nemá kocka v jednej špinavej hre. Kto tou kockou hádže? Boh ? Človek ? Kotúľam sa po stole a nemôžem sa zastaviť. Úder o povrch stola boky mi ničí. Cítim bolesť, strach, beznádej.
Myslím na niečo pekné, no nič ma nenapadá, ale niečo predsa len. Vidím západ slnka. Zrazu bolesť padá do neznáma. Niet jej. Slnko hreje čoraz viac. Opája ma svojou silou. Žiara, teplo, žiara, teplo, teplo, teplóóóóó a na konci mračná. Blesk preťal moju agóniu. Nie nechcem, nepôjdem! Búšia do mňa snáď tisícky výbojov. Otvoril som oči a náhle naťahuje sa po mne čiasi laba. Už ma slnko nehreje, iba tma v kostnatej mŕtvej ruke. Nemôžem dýchať, nemám kyslík. Dusí ma snáď moja vlastná odvaha ? Päsť sa roztvára a predomnou stojí obrovská morová baktéria. Spoznávam jej zhnité telo. Prečo sa somnou takto hrá? Vari si neuvedomuje, že sa pozerá aj ona smrti do očí ? Smejem sa jej, čaká ju totiž záhuba! No ona hádže ma do neznáma. Vtedy si vlastne uvedomíš, že si žil a nechceš sa jej poddať. Strach, voľnosť, úľava. Prásk, rozbil som sa. Je ma všade veľa. Moje kúsky ležia v rohu, na zemi, pod stolom a možno aj vo večnosti. Tieto kúsky žijú už svoj vlastný príbeh. Nie je to smrť, takto sa to chápať nedá. Je to nová šanca , na troskách postaviť chrám !
Miroslav Pomajdík