Miroslav Pomajdik

Tak ho tu máme…Najnovšie dieťa poslancov za OKS, zákon, ktorý bude trestať tzv. popieranie zločinov komunizmu. Poslanci z ultrakonzervatívnej strany, ktorá je len akýmsi debatno-intelektuálnym krúžkom, stavajúcim na roku 1989, konzervatívnych hodnotách, zúrivom antikomunizme a bezbrehom neoliberalizme. Pánom z OKS zrejme prekáža, že množstvo ľudí spomína na socializmus v dobrom, alebo aspoň to, že množstvo obyčajných pracujúcich, ktorí zažili aj socializmus aj kapitalizmus, s postupom času hodnotia ako kvalitatívne lepší systém socializmus a ktorí zmenu, ako materiálnu tak i morálnu, reálne pociťujú na vlastnej koži a nezdieľajú až fašizujúce antikomunistické postoje OKS. Tak sa rozhodli, že to tým ľuďom prikážu.

Strana sa začala oháňať „zločinmi komunizmu“, hoc počas svojej existencie ústami svojich najvyšších predstaviteľov Tatára, Zajaca, Dostála, Osuského, Šebeja a spol. spochybňovala jedno vraždenie za druhým. Schvaľovali tzv. vojnu proti terorizmu, ktorú navrhol G. Bush ml., podporili vojny a “humanitárne bombardovanie“ v Afganistane, Iraku, Srbsku, Libanone, genocídu Palestínčanov odbíjali nie jednou sarkastickou poznámkou. Bombardovanie a blokádu Gazy chápali ako legitímne použitie sily zo strany Izraela. Pred nedávnom v relácii Pod lampou, ktorej témou boli arabské revolúcie, vystúpil aj F. Šebej, ktorého najviac zaujímala bezpečnosť Izraela a pohoršoval sa nad tým, kam asi smeruje Egypt, keď medzi prvé kroky novej garnitúry patrilo uvoľnenie blokády Gazy. Čo si to vlastne ten Egypt dovolil, prerušiť blokádu a dovoliť Palestínčanom priniesť si základné potraviny a suroviny potrebné na prežitie. Takýto páni nás idú učiť morálke?

Pán Osuský, ktorý predkladal zákon o zločinoch komunizmu povedal aj tieto slová:  „Je pravda, že žijeme v dobe, keď sa pravda relativizuje, keď sa s pravdou niekedy nakladá ako s onucou a keď sa lož pokladá za gavaliersky delikt. Lož ale nemôže byť gavalierskym deliktom, ak sa jedná o nespochybniteľné a verifikované pravdy,“

Krásne slová, uznajte sami, len je škoda, že tieto slová sa vo svetle reality, pri výrokoch a konaniach pána Osuského, menia len na kopu exkrementov. Vo svojom vystúpení dojímavo rozprával o osudoch zavraždených, či umučených počas socializmu v ČSSR, apeloval na morálku, aby sme odsúdili najbrutálnejšie režimy komunizmu a fašizmu. Stotožniť tieto dva systémy je hlavným úmyslom zákona. Nie je ním objektívne hľadanie pravdy, ale stotožňovanie, dvoch ideológií, ktoré sa stotožniť nedajú a to práve v čase, kedy sa po celom svete začínajú ozývať ľudia, ktorí nahlas vyjadrujú nesúhlas s kapitalizmom. Celá Európa je vo víre demonštrácií a protestov tak mohutných, že môžu zanedlho nasledovať tie, ktoré otriasali Nemeckom, Talianskom, Francúzskom, Španielskom a celou Západnou Európou v 60tych a 70tych rokoch. V Španielsku už prebehla vlna zatýkania tých, ktorí požadujú lepšie životné podmienky a organizujú sa. Vaša „sloboda prejavu“, je vám tu, vážení „občania“ na nič, môžete si kričať koľko chcete, môžete sa v miliónoch schádzať na námestiach, mať srdcervúce transparenty a heslá, môžu nesúhlasiť desiatky či stovky odborníkov, vaši „zástupcovia“ totiž neslúžia vám, ale kapitalistickému trhu, ktorý musia poslúchať. A ten vyžaduje sociálne škrty, väčšiu efektivitu ľudských zdrojov, nezamestnanosť, biedu a vojny. Ak sa však začnete organizovať a ohrozovať záujmy kapitálu, príde zatýkanie a perzekúcie. Tak ako v minulosti, kedy pracujúci začali obsadzovať svoje pracoviská, fabriky, študenti okupovali svoje školy. Ich hlavným cieľom bola porážka kapitalizmu a čo nato oligarchia a vládnuca kapitalisticko-buržoázna elita? Spustila vlnu obrovskej represie. Zo škôl boli vylúčené tisíce študentov, z fabrík prepustili tisíce robotníkov, polícia, armáda a vojenské jednotky NATO potláčali jedno ohnisko za druhým. Vládna buržoázia použila na dobytie fabrík poriadkové sily štátu, ktoré sa tak prakticky stali súkromnou armádou v rukách najbohatšej oligarchie a ktorá skákala tak ako oni pískali. Poriadkové sily, ktoré mali chrániť práve občanov a ich práva boli tie, ktoré potlačili akýkoľvek odpor zo strany obyčajných ľudí, ktorí mali dosť vykorisťovania a pretvárky a ktorých jediným snom bolo zbaviť sa svojich okov. Len v Taliansku následná represia, väznenie postihlo vyše 100 000 ľudí! V tých rokoch po každej demonštrácii  len v Taliansku zostávalo vždy niekoľko mŕtvych demonštrantov. Stalo sa presne to, na čo celé tie roky poukazujeme. Sloboda sa v kapitalizme končí vtedy, keď siahnete vládnucej oligarchii na súkromné výrobné prostriedky. Vtedy systém demaskuje svoju pravú tvár a vy zrazu čelíte od fyzického násilia až po likvidáciu.

Páni antikomunisti sa tak radi odvolávajú na režim červených khmérov v Kambodži, málokto vie, že tak nenávidených Červených khmérov v Kambodži financovali a vyzbrojovali tajne USA, ktoré ich využívali v boji proti tak z ich strany nenávidenému Vietnamu, ktorý uštedril USA veľkú vojenskú blamáž. Málo zdôrazňovaným faktom tiež zostáva, že bombardovanie Kórey, Vietnamu a Kambodže zo strany USA, stála tieto krajiny vyše 5 miliónov civilných obetí. Prečo nám o tejto epizóde  dejín nepovedia páni z OKS a ich kapitalistickí kamaráti?

Obete kapitalizmu mali, páni antikomunisti, tak isto svoje mená, svoje trpké osudy, no ich smrť vám akosi uniká. Zverejňujeme členov ŠTB, no kedy zverejnia západné štáty, či USA svojich agentov a svojich členov kománd smrti? Izraelská tajná služba likviduje veselo ľudí aj v Európe, na územiach cudzích štátov. Toto sú obete koho? Tie milióny ľudí boli zabíjaní, mučení a prenasledovaní  kapitalistickými režimami. Keď raz chcete hovoriť o obetiach komunizmu, či fašizmu, zákonite musíte hovoriť o obetiach kapitalizmu. Keď tvrdíte, že kapitalizmus obete nemá, tak ich nemôže mať ani komunizmus či fašizmus!  

Pokiaľ ide o pravdu, dnešní mladí k nej majú naozaj ťažký prístup, pretože sú im všade ponúkané a vnucované len jednostranné buržoázne náhľady, vynechávajú sa stovky a tisícky faktov, skutočností o okolnosti. Platí to ako pre školy, dokumenty, knihy, učebnice, prednášky, tak aj pre „vedecký“ a „nezávislý“ Ústav pamäti národa.  Niekoľko príkladov: O prvej republike sa učí ako o vzore demokracie, neučí sa o biede pracujúcich o veľkej vlne vysťahovalectva, hladových dolinách, neučí sa o streľbe do štrajkujúcich a protestujúcich, neučí sa o perzekúcii politicky aktívnych robotníkov. A ak sa aj niečo spomenie, tak sa to chápe ako samozrejmosť a neútočí sa na podstatu systému ako keď sa hovorí o období socializmu. Ďalej tu máme nástup socializmu a studenú vojnu. Tu je história pre laikov takmer neznáma a veľmi oklieštene predkladaná len z hľadiska vládnucej triedy. Ako príklad môže poslúžiť kniha „Studená vojna“, ktorá má vraj ľuďom objektívne priblížiť situáciu najmä na základe autentických dokumentov či už vojenských nariadeni, propagandistických letákov alebo inštruktáži pre tajné služby. Po prelistovaní tejto knihy čaká tých, ktorí chcú poznať pravdu veľké sklamanie. Kniha bola zameraná takmer úplne na problémy v socialistickom tábore. Z druhej strany tam okrem pokynov pre prípad vojny nebolo spomenuté takmer nič. Žiadne plány na rozbitie socialistického tábora, žiadne príkazy CIA na konkrétne prevedenie konkrétnych úloh, žiadne inštrukcie Slobodnej európy či Hlasu Ameriky napríklad také, aby antikomunisti vstupovali do KSČ a robili politiku buď ultraľavú, ktorá poškodí meno KSČ, alebo naopak – reformistickú, ktorá posilní pravicu v strane. Nie je žiadnym prekvapením, že medzi reformistickými protagonistami „Pražskej jari“ bolo množstvo tých najväčších udávačov a „stalinistov“ z päťdesiatych rokov. Žiadne informácie o západných agentoch, o sabotéroch a diverzantoch v socialistickom tábore. Žiadna Operácia Splitner Factor, ktorá bola riadená CIA, žiadne procesy so západnými komunistami, vylúčenie komunistov z vlády vo Francúzsku, Taliansku, podpora monarchistov v Grécku, máj 1968 vo Francúzsku, už nehovoriac o špinavej vojne imperializmu proti rozvojovým krajinám, kde sa robili a robia prevraty, vraždy, invázie a násilne sa udržoval a udržuje polofeudálny systém.

Koniec prvej časti

Tento text vypracovali Miroslav Pomajdík, Artúr Bekmatov a Stano Pirošík