Miroslav Pomajdik

Na vysokoškolských hodinách práva sa napriek tomu, že západné krajiny robili desiatky prevratov v krajinách, kde boli ohrozené záujmy kapitálu, že spôsobili smrť a utrpenie desaťtisícov ľudí, že ich násilne držali a držia v chudobe, že nerešpektujú ani vlastný výklad „demokracie“ pokiaľ v nej niekto naruší záujmy kapitálu, napriek tomuto všetkému sa študenti dozvedajú, že západné krajiny dodržovali medzinárodné dohody! Čo je ďalej od pravdy ako toto tvrdenie zo strany vysokoškolských profesorov? Ako si majú teda mladí ľudia vytvoriť triezvy názor na históriu a fungovanie sveta, keď sú takto bezbreho klamaní? Na jednej strane sú vystavovaní jednostranným informáciám, zamlčovaniu faktov, na druhej strane vystavovaní prézentizmu, teda ignorovaniu vtedajších historických a spoločenských podmienok.

Socialistický zväz mladých je a bude medzi prvými, ktorým ide o poznanie histórie. Avšak nie z hľadiska vášho, z hľadiska zachovania udržania panstva hŕstky zbohatlíkov nad čoraz väčšou masou chudoby, ale z hľadiska oslobodenia sa spod nadvlády a otroctva kapitálu. Za normálny a zachovaniahodný totiž nepovažujeme systém, v ktorom, napriek tomu, že ľudia pracujú a vytvárajú hodnoty, majú sa čoraz horšie, sú vystavovaní rozsiahlym škrtom, oberaní o základné ľudské práva a napokon posielaní proti sebe vo vašich vojnách. Na druhej strane tí, ktorí nepracujú, ale prácu si privlastňujú, sa topia v rekordných ziskoch a blahobyte, vo vrcholnom štádiu kapitalizmu pre nich krv znamená peniaze a nové trhy a médiá toto vraždenie napokon vykreslia ako vrchol slušnosti. Nie, nebudeme násilné zachovávanie tohto systému chápať pozitívne a otvorene sa k tomu hlásime. Z nášho hľadiska sa však nebránime  dôkladnému preskúmaniu obdobia socializmu so všetkými kladmi a zápormi. Ak sa chceme pohnúť ďalej, tak nie len, že sa nebránime, ale sme povinní ho zhodnotiť s čo najväčším množstvom informácií a poznatkov o ňom. Nemáme problém odsúdiť napríklad násilnú kolektivizáciu malých a stredných roľníkov v niektorých obciach a okresoch, pretože tá nie je založená na marxizme-leninizme, ale je protimarxistická. Na druhej strane ale považujeme za pozitívne (pre pracujúcu triedu, pre kapitalistov samozrejme nie), ak sa rozsiahle pozemky miestnych boháčov, ktorým na nich chudoba pracovala častokrát za polievku, znárodnila a  pozitíva to prinieslo prakticky celej obci. Inak, kapitalisti sú tí poslední, ktorí by mali plakať nad malými roľníkmi, pretože to boli a sú veľké spoločnosti, ktoré roľníkov napríklad v Indii či Mexiku vyháňali z vlastných polí rovno na ulicu. Pokiaľ ide o znárodňovanie, v žiadnom prípade, ak stojíme na strane pracujúcej triedy, nemôžeme ho považovať za zločin. Za zločin ho môžu považovať len tí, ktorí stoja na strane kapitálu. Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov sa dnes prejavuje v plnej kráse, keď vidíme na jednej strane zisky a rast, na strane druhej prepúšťanie, lacnú pracovnú silu a sociálne škrty. Je to spôsobené práve tým, že v kapitalizme pracujúci nepracujú pre seba, ale pre kapitalistov. Považujeme to za základný rozpor kapitalizmu, ktorý treba odstrániť a nahradiť ho systémom, kde výsledky práce patria tým, ktorí ich vytvárajú. 50-te roky sa snažíme hodnotiť reálne v danej medzinárodnej situácii a za daných podmienok, aké sme popísali vyššie, nie ich úmyselným vykliešťovaním a zatajovaním skutočností. V týchto podmienkach vieme priznať aj chyby a prešlapy, ale naopak vieme odkryť aj zamlčované a nepohodlné skutočnosti. Tiež nemáme problém kriticky zhodnotiť vývoj a chyby v KSČ, ktoré napokon využila opozícia a ktoré viedli ku kontrarevolúcii v roku 1968. Na druhej strane ale otvorene budeme hovoriť o tom, že predstavitelia v roku 1968 chodili po rady do Západného Nemecka a že to, čo chceli, určite nebol „socializmus s ľudskou tvárou“. Tiež nemáme problém povedať, že po roku 1968 bolo zo strany vyhodených množstvo čestných komunistov a naopak, dostalo sa tam množstvo poslušných byrokratov. Nemáme tiež problém označiť niektorých normalizačných funkcionárov, z ktorých sú dnes často horliví antikomunisti či prezidenti za „červenú buržoáziu“, ktorá sa povyšovala nad pracujúcich a napokon skončila v buržoáznych stranách na lukratívnych miestach. Musíme však tiež podotknúť, že v porovnaní s dnešnou „elitou“ to bol len slabý odvar. V reálnych podmienkach sa snažíme hodnotiť aj rok 1989 a veľmi kriticky pristupujeme ku správaniu sa vtedajšej KSČ, ktoré výrazne podporilo novembrové nálady. Len tak pre informáciu, marxisti-leninisti, ktorí vtedajšiu politiku kritizovali zľava boli často oveľa viac perzekvovaní ako antikomunisti. November 1989 právom označujeme za podvod na ľuďoch, kedy situáciu využila druhá strana a dnes sa rok 1989 vykladá ako boj proti socializmu a za kapitalizmus, čo je vyslovená lož odporujúca ako verejnej mienke či už vtedy alebo dnes, ale tiež to dokazujú uisťujúce slová Václava Havla z roku 1989 o tom, že nechce vrátiť kapitalizmus. My sa poznaniu histórie nebránime, avšak nenecháme sa uspokojiť lacnou a nikým neohrozovanou kapitalistickou propagandou.

Veľkým negatívom tohto zákona je práve fakt, že znemožňuje akúkoľvek možnosť hľadania historickej pravdy. Pre historikov sa tak obdobie rokov 1948-1989 stáva tabu, je to obdobie, o ktorom sa nemôžu vyjadriť inak, len tak ako to vyžaduje zákon. Páni „demokrati“ sa tak správajú presne, ako tí, ktorých kritizujú. Možno to považovať aj za porušenie Ústavy SR, ktorá o slobode slova (tretí oddiel, čl. 26) hovorí nasledovné:

(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

(3) Cenzúra sa zakazuje.

(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Ako vidno, základný zákon štátu v tomto hovorí jasne – parlament nemal žiadny oprávnený dôvod takýmto spôsobom obmedziť slobodu prejavu. Ako bude zákon vyzerať v praxi možno vidieť na prípade predsedu Socialistického ľudového frontu, Algirdasa Paleckisa, ktorý verejne vyhlásil, že všetky obete, ktoré zahynuli pri potláčaní nepokojov vo Vilňuse Červenou armádou v roku 1991 nemuseli byť zabité vojakmi. Predložil niekoľko svedectiev a dôkazov v priamom prenose, no len za vyslovenie názoru je dnes súdený. V Litve totižto platí rovnaký zákon ako bol prijatý pred pár dňami na Slovensku(viac o prípade Algirdasa Paleckisa si môžete prečítať tu:

http://szm.hng.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=1550&Itemid=44

Podobným témam sa venovali aj členovia SZM, napríklad Miroslav Pomajdík poukázal na poľsko-sovietske vzťahy a líniu, ktorá bola stanovená po 1. svetovej vojne a ktorú Poľsko nerešpektovalo. Ďalšou témou môže byť napríklad vyhlásenie Slovenskej republiky rád,  kde sa zamlčuje fakt, že Československo intervenovalo proti Maďarskej republike rád.

Na tomto zákone je tiež nejasné, čo je to „zločin založený na komunistickej ideológii“? Tento pojem by mal byť právne jasne zadefinovaný, no nie je.     

Tento text vypracovali Artur Bekmatov, Miroslav Pomajdík a Stanislav Pirošík