Vedú sa rôzne debaty, prečo minulý socialistický režim zlyhal. Rôzne názory k danej problematike majú komunisti, antikomunisti, či iní -isti …
V SZM, a celkovo v celom komunistickom hnutí na Slovensku, si dávame stále tu istú otázku, prečo socializmus zlyhal, a ako môžeme tieto jeho nedostatky odstrániť. Táto dilema ma sprevádza celú dobu mojej angažovanosti pre komunistické hnutie. Prvý pokus o beztriednu spoločnosť nám mnohé naznačil. Minulosť nám slúži hlavne na to, aby sme neopakovali minulé chyby a nedostali sa opätovne do slepej uličky. Dlhé roky som si kládol otázku, čo bolo hlavnou príčinou krachu socializmu, prečo samotná komunistická strana odovzdala moc bez akýchkoľvek námietok, prečo ľudia vychovávaní v socializme tak rýchlo pretvorili zriadenie, ktoré ich vychovávalo, ktoré ich zamestnávalo a v ktorom umierali. Roky kladenia si týchto otázok utvorili moje dnešné nazeranie na spoločnosť a utvrdilo ma v tom, že veľa skrytých právd, ktoré sme mnohokrát čítali a nevenovali im väčšiu pozornosť je ukrytých v dielach klasikov marxizmu. Cez štúdium marxizmu-leninizmu, človek časom musí pochopiť, čo konkrétne zlyhalo.
Všetko to u nás zakončila samotná zrada vedenia KSČ, kde všetci poslanci KSČ okrem jedného, odhlasovali Havla prezidentom. Je to až paradoxné, kde to vedenie KSČ dotiahlo. Celá kádrová politika zlyhala. Všetky oddané komunistické kádre po prevrate ako prvé prebehli na stranu kontrarevolúcie. Našli si teplé miestečká vo vedení firiem a spoločností, ktoré za rôznych podmienok sprivatizovali alebo priklepli svojim rodinným príslušníkom, či kamarátom. Usadli na lukratívnych straníckych postoch rôznych poprevratových strán. Bola to práve kádrová opora KSČ a jej hlavní predstavitelia, ktorí sa veľmi rýchlo prispôsobili poprevratovým pomerom.
Ako je možné, že zlyhali všetky tri opory socialistického režimu u nás, ale presne taký istý scenár sa opakoval v celom východnom bloku na čele so ZSSR. Tie tri hlavné opory boli: komunisti združení v KSČ, tajná služba ŠTB a samotní občania, čiže ľud, o ktorý sa mal režim najviac opierať. Rozuzlenie môžeme nájsť v slovku diktatúra proletariátu. Diktatúra proletariátu je prvotné štádium socializmu, respektíve u Marxa môžeme toto obdobie označiť ako prvá nižšia fáza komunizmu.
O čo ide v diktatúre proletariátu? Je to dôležitý medzistupeň, bez ktorého nieje možné pokračovať vo výstavbe komunistickej spoločnosti. Buržoázna demokracia, v ktorej žijeme je krásnym príkladom diktatúry buržoázie, čiže menšiny najbohatšej vrstvy v štáte, vykonávajúcej alebo napomáhajúcej vykorisťovaniu človeka človekom. Je to vláda útlaku malej menšiny nad väčšinou národa. Buržoázna demokracia dnešného typu nič nemení na tejto povahe systému. Voľby slúžia vždy len najbohatšej menšine, ktorá kumuluje väčšinu moci a väčšinu kapitálu v krajine. Diktatúra proletariátu je odpoveďou na diktatúru buržoázie. Cez ňu sa k moci dostáva utláčaná väčšina národa na úkor bývalej dominantnej menšiny vládnucej buržoázie. Konečne väčšina národa uplatňuje pravú demokraciu, samozrejme na úkor buržoázie, ktorá bude postupne odumierať, tak ako bude odumierať aj proletárska trieda donedávna utláčaných pracujúcich., čím sa položia prvé základy na vznik beztriednej spoločnosti. Čo sa však stalo za bývalého režimu? Začali sme uplatňovať diktatúru proletariátu , či diktatúru jednej strany ?
Dostávame sa k jadru veci. Práve tu môžeme nájsť kľúč k rozlúšteniu hlavného bodu krachu socializmu. Tou príčinou bolo ignorovanie diktatúry proletariátu, čiže odovzdanie moci do rúk občanov, ktorí by týmto spôsobom dostali do rúk mechanizmus na kontrolu samotnej KSČ. Veď strana má slúžiť ľuďom, nie naopak! Samotný Marx nemal kladný vzťah k politickým stranám. Vedel prečo. Každá politická strana má tendenciu vyzdvihovať svojich členov a organizáciu, čím rastie v samotných členoch pocit určitej intelektuálnej nadradenosti. Riešenie je dostať samotnú stranu pod kontrolu pracujúcich.
Socializmus zlyhal presne na tomto bode. KSČ bola hlavnou organizáciou, ktorá dosadzovala vedúce kádre od obyčajných predajní, fabrík až po vedenie štátu. Stalo sa to, že strana sa odtrhla od pracujúcich, ktorí nemali dosah na jej kontrolu a dosiahli to, že ľudia sa veľakrát nestotožnili so socializmom tak pevne, aby ho aj v 89 roku sami ubránili. Tento model dovolil vznik novej červenej buržoázie, akúsi novú triedu, čo bolo popretie celého marxizmu- leninizmu, ktorého cieľom má byť postupné odstraňovanie všetkých tried. Receptom nie je, ako by si niekto myslel okamžité odstránenie komunistickej strany, ale jej postupného odumierania. Samotný Marx predpovedá zánik komunistickej strany a tento zánik musí začať dňom nastolenia diktatúry proletariátu. Jej postupného zbavovania sa moci v prospech pracujúcich, ktorí sa postupne učia spravovať svoje pracoviská a celú krajinu. Všetko to musí prebiehať postupne, nič sa nedá zo dňa na deň. Diktatúra proletariátu je presne to obdobie, kedy začnú uplatňovať priamu demokraciu masy. V tomto období bude mať strana stále silné postavenie v spoločnosti, no proces odumierania komunistickej strany začína. Pracujúci postupne začínajú preberať podniky, v ktorých budú iba oni voliť svoje vedenie, oni si budú rozhodovať o výrobe a podobne. Je to forma priamej demokracie, ktorá musí byť uplatňovaná na všetkých pracoviskách. V buržoáznej demokracii sa demokracia končí pred bránami našich pracovísk, my ju chceme dostať práve na ne. Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov zmeniť na kolektívne, čím odstránime hlavnú oporu kapitalizmu. Zisky sa začnú rozdeľovať všetkým, nie ako dnes, kedy väčšina plynie iba manažmentu a vlastníkovi.
Niekto by možno namietal, prečo potom budovať v kapitalizme komunistickú stranu, keď ju neskôr odstránime. Odpoveď je prostá. Počas kapitalizmu, kedy triedne uvedomenie väčšiny národa neprebehlo, jedine komunistická strana, stojaca na marxisticko-leninských základoch bude združovať najuvedomelejších členov spoločnosti. Komunistická strana zohráva nenahraditeľnú úlohu vo vzdelávaní más, získava ich pre boj za socializmus. Komunistická strana musí byť zložená z tých najodolnejších, najpokrokovejších a najuvedomelejších členov spoločnosti a musí učiť pracujúcich postaviť sa vykorisťovateľskému systému. Naučiť ich rozhodovať kolektívne a po osvojení si týchto daností, začne byť komunistická strana nepotrebnou a postupne odumrie.
Bývalý režim postupne neodovzdával moc do rúk pracujúcich, čiže proletariátu, nezačal ich učiť spravovať si veci sami, čím sa dopustil obrovskej chyby. Diktatúra proletariátu, bola nahradená diktatúrou komunistickej strany. Postupom času vzniká spomínaná stranícka nomenklatúra, ktorá mala fakticky všetku moc v štáte. Prichádza nová generácia politických pracovníkov, ktorí sa narodili v socializme a uvedomili si, že sa stávajú elitou národa. Táto elita sa správala lojálne voči režimu, využívala všetky jeho výhody, no veľmi dobre si uvedomovala, že neexistuje žiadna významnejšia kontrola. Títo ľudia prechádzali bez vážnejších problémov kádrovaním, pochádzali z komunistických rodín, čo bolo veľkou výhodou, uvedomovali si, že majú pred ostatnými navrch, čo z nich učinilo rafinovaných zakuklených nepriateľov socializmu. Ukázalo sa to práve po roku 1989, kedy väčšina aparátnikov začala demontovať socialistické zriadenie a veselo privatizovať a preberať podniky. Bolo to dôsledkom neexistujúcej vlády pracujúcich, čiže diktatúry proletariátu. KSČ nebola kontrolovaná ľudom, ľud sa nenaučil spravovať svoje podniky, pracoviská, či štátny aparát kolektívnou socialistickou demokraciou, čím nemohol zvrátiť zradu vedenia KSČ a tretím elementom bola tajná služba, ktorú prakticky nekontrolovala ani KSČ, ani ľud. Tajná služba sa stála nadnesene povedané štátom v štáte.
Taktiež prichádza nová generácia občanov, ktorá sa narodila za socializmu. Nezažili prvú buržoáznu ČSR, vojnu a nacistické besnenie. Oni sa do socializmu narodili a začali podľa toho fungovať. Práve táto nová, ničím nezaťažená generácia, vychovaná v socializme sa mala stať oporou systému. Stal sa však pravý opak. Ich pravé stotožnenie sa so socializmom nenastalo tak výrazne, veľakrát si mysleli niečo iné, a niečo iné vykonávali. Proti socializmu sa nijak nebúrili a latentne ho podporovali. Nenastal však zrod novej triedne uvedomelej generácie, a to je ďalší dôsledok neexistujúcej diktatúry proletariátu. Nepocítili ľudovú moc. Nepocítili priamu demokraciu, cez ktorú by dokázali spravovať svoj dennodenný spoločenský život a tak väčšina z nich uverila rozprávkam disidentov o raji na zemi, ktorý čaká len na nich.,
Dostávame sa teda k tajnej službe, ktorá mala chrániť socialistické zriadenie a paradoxne prispela k jeho zániku. Tajná služba mala tak utajenú činnosť, že ani vrcholní predstavitelia KSČ nevedeli, čo presne ŠTB robí a aké sú jej celkové aktivity. Každému triezvo uvažujúcemu človeku nemôže ujsť fakt, že pád východného bloku sa nemohol odohrať bez priamej účasti tajných služieb, KGB a u nás ŠTB. Väčšina prominentných agentov a vrcholovéhovedenia tajných služieb sa po prevrate dostali k rozprávkovým majetkom. Je možné, aby jedny z najlepších tajných služieb na svete nechali len tak padnúť systém, keby vedeli, že týmto prevratom sa im pohorší, alebo to bolo tak, že vedeli presne čo robia, že mali tajné dohody s disentom u nás a vo svete a chystali sa na spoločenskú zmenu, ktorej svojou nečinnosťou pripravili voľné pole ? Ani jeden z najväčších “rýb“ bývalej ŠTB nebojuje dnes za ideály komunizmu, ale ticho si pekne užívajú všetky výhody kapitalizmu.
Socialistická tajná služba skryto vydláždila cestu kapitalizmu. Samozrejme nespôsobila to iba ona. Ako sme spomenuli hlavné boli tri faktory- absencia vlády ľudu / diktatúry proletariátu /, z toho vyplývajúca absencia kontroly KSČ ľudom a nekontrolovaná činnosť tajnej služby. Tieto chyby napomohli vzniku disidentského hnutia, ktoré s pomocou Západu a jeho finančnej podpory podnecovali nenávisť voči systému. Občania správne vycítili, že niečo nie je so socializmom v tomto znení v poriadku a nakoniec sa húfne podieľali na jeho páde. Zakuklení aparátnici KSČ automaticky kapitulovali a vrhli sa na štátny majetok.
Je zaujímavé, že najvernejšími bojovníkmi za komunistickú spoločnosť, ktorí sa kedysi podieľali na chode socialistickej republiky sú tí členovia bývalej KSČ, ktorí neboli na najvyšších funkciách, ale svedomito vykonávali prácu pre obyvateľstvo alebo radoví občania žijúci počas socializmu. Samozrejme nemôžeme hádzať všetkých najvyšších funkcionárov do jedného vreca, aj medzi nimi bolo množstvo obetavých ľudí, ktorí ani v dnešnej dobe neprezliekli svoj kabát a plne čelia kritike dnešných modrých demokratov. Tu sa končí jeden príbeh pokusu o lepšiu spoločnosť.
Zase sa raz potvrdilo, že komunistov dokážu poraziť iba komunisti. Učme sa z našich dejín a našich zlyhaní. Boj za socializmus sa neskončil, stále trvá ! Socializmus, alebo barbarstvo !
http://www.youtube.com/watch?v=D895JrZtQCw
Miroslav Pomajdík
Ta dvojbodka na ikonke usmevu sa pouziva,ako... ...
Ty mas vazne problem pochopit,ze ked ...
...hmm...chudák ...to je niekto iný ...
No chudák, to nemá na jednu SMS-ku? ...
Bol by z neho oportunista, alebo renegát.-:)))... ...
Celá debata | RSS tejto debaty