Miroslav Pomajdik

Konzervativizmus, pre niekoho celoživotný postoj, pre iného celoživotný nepriateľ. Ja osobne sa netajím tým druhým. Je až zarážajúce, ako sa tomuto ideologickému prúdu stále darí aj v 21. storočí. V našich elektronických, printových či televíznych masmédiách sa často stretávame s radou konzervatívnych ultradogmatikov.

Spomeniem Lukáša Krivošíka, ktorého komentáre môžete vidieť skoro denne na aktualitách. sk, ktorý je prepojený s portálom Pokec a ktorý navštívi denne niekoľko desiatok tisíc prevažne mladých ľudí, a tak si tú svoju propagandu môže krásne šíriť medzi masami. Krivošík vyznáva konzervatívny liberalizmus, o ktorom si povieme niečo za chvíľu. Ďalšími predstaviteľmi konzervatívneho ultradogmatizmu u nás sú Štefan Hríb, Peter Osuský, Ondrej Dostál, Peter Tatár, Fedor Gál, Peter Zajac, František Šebej, Vladimír Palko, František Mikloško, Daniel Lipšic, Peter Gonda, Radovan Kazda, Dušan Sloboda, Pavol Hrušovský…..Svoje myšlienky šíria cez rôzne mimovládky, ktoré ovládajú, spomenieme napr. Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, cez časopis Týždeň, prostredníctvom relácie Lampa / predtým Po lampou /….. Týmto ľuďom akosi učarovalo “nezávislé“ komentovanie, ktoré preslávilo Krivošíka, Gála, Šebeja či Zajaca. Ich politickými stranami sú Občiansko-konzervatívna strana, Konzervatívni Demokrati Slovenska a Kresťansko-demokratické hnutie.

Väčšina z nich sa hlási ku zvláštnej konzervatívno-liberálnej ideológii. Prvýkrát, keď som o tomto názorovom prúde počul, akosi som nechápal jej zloženiu. Pýtal som sa, ako môže byť niekto konzervatívec a liberál zároveň. Tak som začal postupne sledovať ich komentáre, články a postoje a po určitom čase som pochopil, čo tento, na prvý pohľad nič nehovoriaci guláš, znamená. Konzervatívny liberalizmus je zmesou tradičného kresťanského konzervativizmu a neoliberalizmu, ktorý sa snažia uplatniť v ekonomickej sfére. Čo to vlastne znamená? Na jednej strane si tvrdo hája svoje židovsko-kresťanské hodnoty, odpor k interupciám, potratom, homosexualite, prisťahovalectvu, tiež sú veľkými obdivovateľmi USA, Izraela a NATA a na druhej strane bojujú za „všemocnú ruku trhu“ a čistý neoliberalizmus, ktorý razí cestu minimálnych zásahov do ekonomiky a hospodárstva a všetko necháva na trh, ktorý si podľa nich poradí so všetkým sám.

Ako som už spomenul medzi ich hlavné priority patrí slobodný trh a kresťanské hodnoty. Pasujú sa do role ochrancov tradičnej rodiny muža a ženy a odmietajú akúkoľvek inú eventualitu. Tvrdia, že Európska únia a bezbožní socialisti šíria čudné ideály, ktoré rozvracajú ich idylický obraz rodiny. Broja proti homosexualite, ktorú považujú za akúsi chorobu, ktorá by sa mala liečiť a homosexuálov obviňujú z toho, že svojou požiadavkou na registrované partnerstvá rozložia spoločnosť a zneuctia sviatosť manželskú. Ja sa však pýtam, je homosexualita tou kyselinou, ktorá rozkladá židovsko-kresťanské tradície a tým aj tradičnú rodinu? Je nemysliteľné, aby nikto na jednej strane stále vykrikoval, že mu ide o slobodu, ľudské práva a občianske slobody a na druhej strane upieral homosexuálom ich slobodné právo vybrať si, vedľa koho chcú zostarnúť. Tu už neplatia tie občianske slobody a ľudské práva? Homosexuáli majú jednoznačne právo na registrované partnerstvá, na nájdenie svojho šťastia. Prečo by sa im mal niekto pliesť do ich osobnej slobody? Keď raz niekto miluje a miluje jedinca rovnakého pohlavia ako je on sám a ten objekt jeho túžby miluje práve jeho, tak prečo by sa nemohli slobodne rozhodnúť a uzavrieť registrované partnerstvo? Myslíte si, že homosexuáli necítia lásku ako my heterosexuáli, že nevedia znášať bolesť a city tak, ako my, že nevedia rozdávať lásku tak, ako my? Aj dnes stále počujeme od rôznych šarlatánov, že homosexualita sa dá liečiť, no výsledky týchto chorých pokusov hovoria o opaku. Homosexualita je raz a navždy v danom človeku a nič to na tom nezmení. Konzervatívci tvrdia, že legalizovaním akéhosi manželského zväzku v podobe registrovaných partnerstiev, rozbijeme manželstvo muža a ženy ako také. Tvrdia tiež, že uzákonením registrovaných partnerstiev docielime to, že naše nové generácie budú vychovávané na zvrátených hodnotách, ktoré ich budú učiť aj to, že homosexualita je normálna. Chcem povedať, že učenie k tolerancii a porozumeniu, nieje zvrátená hodnota, čiže ak budúca generácia bude k homosexualite tolerantná a príme ju ako fakt, je to veľmi dobrá devíza v tom, že ľudstvo sa stáva tolerantnejšie. Neznamená však, ako nás títo ultradogmatici strašia, že ľudia začnú prechádzať na homosexualitu len preto, že okolo seba uvidia aj ľudí žijúcich v takýchto zväzkoch. Človek, ktorý sa narodí ako heterosexuál, ním aj ostane. Heterosexuála bude vždy priťahovať heterosexuál, tak ako homosexuála priťahuje homosexuál. Príroda zariadila, že heterosexuáli majú obrovskú prevahu v spoločnosti, čiže ani zachovanie ľudstva nie je ohrozené. Taktiež môžeme vylúčiť aj to, že naša mládež bude týmto nasávať “zlé homosexuálne“ hodnoty, lebo ak sa niekto stretáva s homosexualitou tak často, tak sám musí byť homosexuál. Keby táto rovnica platila, tak ako je možné, že v tvrdo heterosexuálnej spoločnosti, v ktorej je homosexualita niečo negatívne sa objavujú aj homosexuáli? Veď celý život nasávajú tie “dobré“ hodnoty a aj tak sa stanú homosexuálmi. Je to v tom, že proti zákonitostiam prírody sa bojovať nedá. Ak to raz tak človek cíti, tak sa podľa toho správa. Táto zákonitosť platí aj naopak. Keď je raz niekto heterosexuál a vyrastal v prostredí, kde homosexualita nie je tabu, tak keď vyrastie, určite ho to bude ťahať k opačnému pohlaviu. Tak sme proste nastavení. Jediné, čím to človeka ovplyvní, je to, že sa stane tolerantnejším. Vráťme sa ale k podstate problému a to je ten, že registrované partnerstvá ,že vraj, rozvrátia tradičnú rodinu. Už na začiatku článku som sa pýtal, či je to práve homosexualita a pochybné hodnoty, ktoré sa šíria Európou, ako ich nazval prednedávnom v jednej diskusnej relácii k európskym voľbám Vladimír Palko. Na pomoc si požičiam úryvok z rozhovoru s Jánom Kellerom ,popredným svetovým sociológom, ktorý sa objavil na portály sme.sk. Ján Keller krásne vystihol hlavnú príčinu rozvratu rodín, priateľstiev a vzťahov a sociálnych väzieb.

Požiadavka dňa je stále nadväzovať nové pracovné kontakty na krátku dobu a táto prelietavosť, neviazanosť a nelojalita je, bohužiaľ, nákazlivá a prenáša sa do partnerských vzťahov – prečo by som si mal držať prvú manželku alebo manžela, ak mám inú atraktívnu príležitosť? Len úplne neflexibilný človek ostane nerozvedený, zostane verný prvému partnerovi, čo akoby znamenalo, že stagnuje, lebo sa dobrovoľne zrieka výhodnejšej možnosti. A takto sa rozhoduje len hlupák. Týka sa to aj priateľov – ak objavím priateľstvá, ktoré by mohli byť výhodnejšie, bol by som hlupák, ak by som trval na starých priateľstvách, ktoré som už tak vycical, že mi viac dať nemôžu. Toto sú vyložene negatívne ľudské vlastnosti, ktoré sa šíria v medziľudských vzťahoch, a pritom fungujú ako vzor racionálneho ekonomického jednania. Ekonomická racionalita tak rozkladá sociálnu, čo je veľmi nebezpečné – o to viac, keď vieme, že ekonomika je na prvom mieste. Ako tomu môže potom čeliť to krehké – sociálne?

Celý rozhovor si môžete prečítať tu – http://www.sme.sk/c/3743554/jan-keller-aurora-uz-nema-na-koho-vystrelit.html

Čo nám z toho vyplýva? Teraz sa na mňa konzervatívno-liberálni vyznávači trochu nahnevajú, ale z toho všetkého nám vyšiel jeden, pre nich znepokojivý fakt a to ten, že neoliberalizmus zabíja konzervatívne myslenie. Čiže konzervatívny liberál je akýsi masochista, ktorý si neuvedomuje, že svojou podporou neviditeľnej ruky trhu, zabíja a potláča práve tie hodnoty, ktoré chce presadiť. Čím sa z človeka stáva flexibilnejšia pracovná sila, ktorá je pripravená 24 hodín denne nasadzovať svoje vedomosti pre trh, tým viac sa postupne z neho vytvára osoba, ktorá nie je absolútne schopná vybudovať tradičnú harmonickú rodinu a tradičné sociálne väzby. Podstata problému teda nie je v homosexualite alebo zlých hodnotách, ale v postupnej globalizácii a neobmedzenom neoliberálnom kapitalistickom systéme. Rozvrat rodiny nastal oveľa skôr, ako sa začalo uvažovať o nejakých právach pre homosexuálov. Reálnym príkladom nám môžu byť, konzervatívnymi liberálmi tak zbožňované, Spojené štáty americké. V USA sa táto teória stala skutočnosťou. USA sú známe svojim patriotizmom a konzervativizmom medzi elitami, ktoré rozhodujú, kam sa celá spoločnosť posunie. Dnes je už faktom, že republikáni, ktorí tak isto vyznávajú konzervatívny liberalizmus, práve svojou neobmedzenou podporou trhu rozvrátili klasickú tradičnú rodinu a sociálnu štruktúru spoločnosti. Paradoxne podkopali inštitúciu, na ktorú sa tak často odvolávali, a na ktorú boli tak hrdí.

Všetci naokolo sme populisti a pokrytci, no len oni sú tá morálna elita národa. No môže byť niekto väčší populista ako oni? Jedno kážu a tým druhým to sami ničia. Klasickí neoliberáli sú férovejší oproti ich konzervatívnym kolegom aspoň v tom, že oni sa na morálnu políciu nehrajú a tvrdo presadzujú kroky, ktoré vedú k neoliberálnej forme kapitalizmu, čiže diktatúre nadnárodných spoločností a trhu – diktatúre kapitálu. V ich svete sociálna otázka nebude mať miesto. Takto by som zakončil svoju prvú analýzu konzervativizmu a neoliberalizmu z pohľadu rodiny.

Miroslav Pomajdík