Miroslav Pomajdik

Veľké množstvo našich intelektuálov sníva o slušnej ľavici a pravici na Slovensku. Ako sa nazdávajú, dnes ani jední ani druhí takými niesu. Slušnosť pre nich neznamená len zdvorilé správanie sa voči politickému protivníkovi, ale aj čestnosť, poctivosť, charakternosť…. Politici by sa mali správať transparentne, nemalo by im ísť o vlastný prospech, o vlastné obohacovanie sa, ale o ľudí. V tom vidia aj východisko z krízy. To je síce pekné, no falošné. Tak ako bola aj falošná hra Matoviča s detektorom lži.

Pán Matovič pred voľbami ohúril Slovensko tým, že každého politika, ktorý chce kandidovať za jeho stranu pošle na detektor lži a tam sa ukáže, či je bezúhonný. Koľko ľudí mu to zhltlo aj s navijakom. Detektor lži nám samozrejme môže niečo napovedať, no určité neodhalí podstatu. Je tu viacero ale! Hneď prvý spor nastáva pri zvolení kandidáta, ktorý prešiel detektorom za poslanca  NR SR. Človek, ktorý sa prvý krát dostáva do tak významnej funkcie akou je výkon poslanca NR SR, a ktorý prešiel cez detektor s čistým štítom, sa zoči voči moci môže chovať úplne inak. Detektor nám teda náchylnosť k podplateniu neukáže. Je to logické, keď si zoberieme, že nikdy v takejto významnej pozícii nebol a kauza Gorila nám ukázala, že peniažky veru nesmrdia v politike nikomu. Samozrejme česť výnimkám.

Ďalší prípad sú poslanci, ktorí už v NR SR sedeli a opäť sa uchádzali o zvolenie. Cez detektor môžu aj oni prejsť s čistým štítom, no to taktiež neukazuje na ich svätosť. Dokazuje to len to, že sa v minulosti nedali korumpovať, z čoho môžeme vyvodzovať, že takto sa zachovajú aj do budúcna. Čo však pri týchto ľuďoch detektor neobjaví je ich pravé zmýšľanie a postoje. Na jednej strane sa nám môžu zdať ako féroví a charakterní, no keď sa pozrieme detailnejšie na ich hlasovanie v parlamente zistíme, že títo ľudia neváhali tvrdo siahnuť na sociálne istoty obyčajných ľudí, že neváhali zahlasovať za spoplatnenie vysokých škôl, že neváhali zahlasovať za privatizáciu štátneho majetku, či transformáciu nemocníc na akciové spoločnosti, že im nevadí, že trh vpochoduje do nášho zdravotníctva a školstva, že všetko ovládne modla peňazí a zisk! Toto sa veru z detektora lži nikdy nedozviete a prečo je tomu tak? Lebo títo páni a dámy kopali, a kopú za svoju utláčateľskú triedu. Schvaľujú zákony, ktoré im samotným a ľuďom z ich sociálnej triedy prináša prospech. Ich činy a myslenie je proti nám bežným pracujúcim. Udržujú liberálno-demokratický kapitalistický systém, ktorého zákony však slúžia im, nie nám. Je naozaj jedno, či si niekto hovorí pravičiar, či ľavičiar, ide tu o to, kto koho záujmy háji. Krásne to vystihol v jednom svojom článku filozof Slavoj Žižek, ktorý citoval Robespierra ktorý tvrdil, že vražda kráľa nie je ospravedlnená dokázaním, že kráľ spáchal nejaký špecifický zločin: samotná existencia kráľa je zločinom, útok na slobodu ľudí. Týmto výrokom som chcel povedať, že nieje dôležité, či daný politik nebral úplatok, ale dôležité je to, že prostredníctvom svojho hlasovania udržuje vládu  oligarchie  vlastniacu väčšinu kapitálu, udržuje jej vykorisťovateľský systém, z ktorého má veľké výhody, čím dokazuje svoju vinu voči utláčanej väčšine národa.  

Ďalej si vypožičiavam niekoľko viet, ktorými S. Žižek pokračuje: „V tomto prísnom zmysle je použitie sily utláčanými proti vládnucej triede a jej štátu vždy úplne ´obranné´. Ak nepripustíme toto hľadisko, tak nolens voles ´normalizujeme´ štát a akceptujeme jeho násilie ako záležitosť púhych náhodilých excesov. Štandardné liberálne motto –že je niekedy nutné uchýliť sa k násiliu, no nie je to nikdy legitímne- nestačí. Z radikálne-emancipačnej perspektívy by sme to mali obrátiť: pre utláčaných je násilie vždy legitímne –pretože ich samotný stav je dôsledkom násilia- no nikdy nie nutné: je to vždy záležitosť strategickej úvahy, či proti nepriateľovi použiť silu alebo nie.“

Samozrejme pravica nikdy nebojovala za spravodlivosť, či rovnosť. Ich ciele boli vždy jasné. Stáli a stoja na strane vykorisťovateľov, či strednej triedy, ktorú však sami pomáhajú a to z vlastnej hlúposti a nevedomosti odbúravať. Práve táto trieda bola vždy nosnou chrbticou kapitalizmu. Z nej pochádzala moc kapitalizmu. Jej mobilizačný ráz a blahobyt využívala ako sociálno-demokratická ľavica, tak aj všetky prúdy pravice. Dnes sa však práve táto vrstva stále viacej vytráca a tým sa vytráca aj schopnosť stabilizácie spoločnosti.

Reálne dôsledky jej prepadu vidíme v Grécku, kde čoraz viacej ľudí volí radikálnu ľavicu, komunistov, či zmesku ultrapravičiarov. Gréci vidia, že systém zlyháva a že to čomu verili po dlhé desaťročia sa rozpadáva ako domček z karát. Niekdajší politický bipolarizmus, kedy sa pri moci striedali sociálni demokrati s pravicovou Novou Demokraciou, je už dávno pre oba tábory iba krásnou spomienkou. Gréci chcú zmenu.

Pre rôznych politických komentátorov nastalo obrovské zdesenie, keď zistili, že nové grécke voľby by mohli vyhrať radikálni ľavičiari zo strany SYRIZA. Táto strana sa v politickom spektre nachádza doľava od súčasnej  sociálnej demokracie, no je viac než otázne, či reálne môže priniesť zmenu. Nárast preferencií SYRIZI znamená vztýčený prst Grékov, voči terajšiemu stavu. Nato, aby sme k takémuto záveru prišli, nemusíme byť žiadni veľkí myslitelia. Pre mnohých Grékov je voľba radikálnej ľavice niečo úplne nové. Pre väčšinu z nich je to aj prvý dotyk s určitou alternatívou ku kapitalistickému systému. Koľkí však chcú reálnu zmenu, alebo len udržať si svoje doterajšie spoločenské postavenie, je pre nás veľkou neznámou. Určite sa však zhodneme, že myšlienkový posun u nich jednoznačne začal a nikto netuší kde sa až zastaví. Aj v cárskom Rusku ľudia zo začiatku vkladali svoje nádeje do strán menševikov, eserov, či iných sociálno-demokratických, či reformisticko-socialistických strán, dokým prešli na pozície boľševikov.

Pre väčšinu Grékov je grécka pravica zastúpená stranou Nová Demokracia a sociálna demokracia PASOK príliš skompromitovaná, a grécki komunisti zo strany KKE  sú pre nich zatiaľ až príliš radikálni a tak idú voliť radikálne, no táto radikalita je samozrejme v rámci systému. Ako trefne podotkla v nedávnej diskusii o knihe Ľ. Blahu Metrix kapitalizmu Dominika Dinušová, ktorá vystúpila s diskusným príspevkom, ktorý tu voľne v skrátenej forme odcitujem: „Keď sa bavíme o Marxovi a vyberáme si, čo je pre nás výhodné a vyhýbame sa slovám ako revolúcia, komunizmus, či vyvlastnenie, ide vlastne o reformizmus, ktorý ale nemá s marxizmom nič spoločné a ktorý práveže môže brzdiť samotnú revolučnú zmenu a neslúži preto takýto reformizmus iba ako doplnok kapitalistickej ideológie?“
Týmito výstižnými slovami som chcel demonštrovať ideologické pozadie strany SYRIZA, ktorá vyznáva tzv. marxizmus bez Marxa, ktorý krásne definovala Dominika Dinušová   
Preto väčšina Grékov pôjde voliť stranu SYRIZA. Chcú toho zmeniť veľa, no nechcú meniť liberálno-demokratický systém, čo je len skratka pre kapitalizmus.

SYRIZA preto predstavuje v Grécku tú najautentickejšiu ľavicu / pozn. autora- slovné spojenie ľavica používam len pre sociálno-demokratické a socialisticko-reformistické strany a hnutia, ktoré ale nechcú povaliť kapitalistický systém, komunistické a iné marxistické hnutia a skupiny do tohto pojmu nezahrňujem  / . Niekto by mohol však namietať, že ich program a navrhované zmeny sú socialistické a pripomínajú komunistickú myšlienkovú tradíciu. Pre pravicovo mysliacich spoluobčanov je už komunistický krok to, keď SMER-SD oslavuje sviatok Práce, či keď vyhlásia, že sa snažia vybudovať silný štátny sektor.

Dnešná svetová generácia vníma ľavicu, čiže sociálnu demokraciu ako pragmatického hegemóna spoločenského status-quo, ako strany, ktoré dokonca nemajú problém vládnuť s pravicou, vysielať svoje vojská do všetkých možných vojnových dobrodružstiev, preferovať privatizáciu, podieľať sa na okliešťovaní sociálnych práv a podobne. Oni už nepoznajú sociálnu demokraciu, ktorá vyrástla z robotníckych bojov vo fabrikách a na pracoviskách, ktorá bola pokrvne prepletená s revolučnými odborovými zväzmi a keď sa jej členstvo a popredné osobnosti regrútovali z robotníckej vykorisťovanej triedy. Dnes je sociálny demokrat poväčšinov dobre situovaný pán, či pani, zo strednej triedy, samozrejme predtým dlhé roky úspešne podnikajúci, pre ktorých znamená štrajk, filozofické práce ľavicových mysliteľov, či robotnícke boje len akýchsi strašiakov, ktorí by mohol ohroziť ich spoločenské postavenie. Dnešná sociálna demokracia s tou minulou má len málo spoločného, vytratila sa revolučnosť, prepletenosť s utláčanými spodnými vrstvami… čo však pretrvalo v sociálnej demokracii od jej vzniku až po dnešných jej predstaviteľov je viera v sociálnejší kapitalizmus, jedným slovom viera, že utláčanie a vykorisťovanie človeka človekom môžeme reformami stlačiť na stráviteľnú mieru.

Týmto krátkym exkurzom do minulosti som chcel objasniť lákavosť strany SYRIZA v očiach bezradných Grékov. Strana SYRIZA oprášila autentické korene sociálnej demokracie a zrazu to všetkých ohúrilo. Má to nádych revolty, radikality a nádeje do budúcna. SYRIZA pre nich znamená dotyk s mŕtvym svetom militantných robotníckych bojov . So svetom, kedy sa politika robila hlavne na uliciach a vo fabrikách. Po zrade sociálno-demokratickej strany PASOK, ktorá sa sociálno-demokraticky už iba tvárila je to logická náhrada. Má to však jeden háčik. Tak ako sa sociálna demokracia minulosti, pri všetkej svojej revolučnosti a oddanosti robotníckej triede  nikdy neodvážila priniesť alternatívu ku kapitalizmu, len ho vždy reformovala, tak aj SYRIZA nehodlá bojovať proti kapitalizmu, len ho vylepšovať a robiť ho znesiteľnejším. Preto sa domnievam, že SYRIZA sa nachádza na začiatku svojej púte, tak ako sociálna demokracia a myslím si, že pri svojej terajšej ideologickej výbave a postojoch môže smerovať len presne tam, kde smerovala sociálna demokracia. SYRIZA sa tak premení na to, čo sama kritizovala, lebo boj za práva ľudí a lepší svet sa začína bojom proti kapitalizmu !

P.S- Drahá SYRIZA, ale tak rád by som sa v tejto mojej analýze mýlil!

Miroslav Pomajdík