Miroslav Pomajdik

Ján Nálepka patril vo vtedajšej dobe k  pokrokovým, kultúrne a spoločensky k veľmi angažovaným ľuďom. Jeho záber aktivít bol v celku úctyhodný. Už od skorého mladého veku sa zapájal do aktívneho diania vo svojom okolí, ktoré sa snažil určitým spôsobom ovplyvňovať. Jeho mladý vek nebol žiadnou prekážkou. Nechýbalo mu ani zdravé sebavedomie, ktoré je základom úspešnej osobnosti.

K jeho celoživotným láskam patrila láska ku knihám. Stal sa členom Klubu milovníkov kníh, cez ktorý si objednával veľké množstvo vtedajších titulov. Jeho osobná knižnica vzbudzuje aj dnes obdiv. Nachádza sa v nej okolo 400 titulov. Nešpecializoval sa len na určité žánre. Čítal romány, poviedky, detektívky, cestopisy, básne a politické, zemepisné, jazykové, psychologicko-sociologické a pedagogicko-odborné publikácie. Odoberal veľa časopisov, rôznych politických zafarbení napr: Naša doba, Dav, Prítomnosť, Slovenská liga, Zem, Čin, Veda a človek, Kritický mesačník, Nový svet, Buď pripravení, Napred, Vlajka, Svojeť, Mladé Slovensko…
Do svojho denníka, ktorý si viedol počas štúdia na učiteľskom ústave si zapísal : „Doniesol som si knihu . Je to román lásky. Prečo také knihy čítam? Nerobím to preto, žeby som bol zamilovaný. Prevládne ešte vždy rozum nad všetkým. Oľgu mám ale skutočne rád. Chovám sa k nej divne. Práve tak jedná muž v tej knihe. Má dievku rád, ale je k nej tvrdý, hrubý. Ona ho má tiež rada. Odovzdávajú sa v myšlienkach. Predsa  ale si porozumejú. Kiež bych sme si my porozumeli. Môžem sa domnievať, že mi verí? O, jak bych bol šťastný, keby mi aspoň verila. Potrebujem jej lásky, jej nežného objatia, ako ochranu, strážcovi. Prečo je taká zdržanlivá. Prečo mi neopätuje ani jedného vrelého pohľadu, objatia, po takom neskonale túžim. Mohol bych v jej náruči zomrieť jej poľúbkom posielajúc život do výšin.“
Časť svojej knižnice pri svojom odchode daroval pre deti v maríkovskej škole. To, že sa so svojimi knihami nerád lúčil vystihuje aj fakt, keď neskoršie písal zo sovietskeho frontu 8. 3. 1942 bratovi Jozefovi list, nezabudol aj na svoje milované knihy: „Som rád, že knihy mám v poriadku / len dávaj pozor na to, aby s tým niekto nebabral./“  Aj vo víre vojnových udalostí, nezabudol na svoj najcennejší hmotný poklad, ktorý vlastnil a ktorý bol jeho celoživotnou pýchou.

Veľmi rád spieval, prevažne plným tenorom. Brat Jozef si spomína, ako sa veľakrát pristavovali ľudia pri oknách ich domu a načúvali Janovmu spievaniu a hraniu. Medzi jeho najobľúbenejšie predmety patrila hudobná výchova. Nálepka bol výnimočným multiinštrumentálnym hudobníkom. Hral na husle, organe, harmóniu, klavíri, base, violončele, cimbale a trúbke. Aktívne vystupoval so študentským orchestrom a hrával aj na dedinských zábavách. Oľga Durdiaková spomína na Jana Nálepku:
„Čas letel. Prišiel 15. nov.- konferencia, ktorej výsledok ma nemilo prekvapil. Mala som napomínanú z huslí. Veľmi ma to mrzelo. Cítil somnou i on. Dával mi potom hodiny i zo spevu . A tu stál pri mne dlho, celkom iný- prísny, zamračený a nahnevaný. Bála som sa ho veľmi / a on sa bavil na mojom strachu /. Ale keď sa moje vedomosti v hre na husle i v speve zlepšili- zmenil sa i on. Raz na hodinu doniesol tiež svoje husle. V duchu som si vzdychla- myslela som, že bude so mnou hrať / nevedela som v triede držať takt /.
Po obyčajnom vzájomnom úctivom pozdravení vybrala som noty a husle. Potom som zahrala úlohu- len raz- tak iste i zo spevu. On medzi tým naladil svoje husle. Nedal mi úlohu ako inokedy,  ale vzal smyk a hral- hrál krásne. Schopenovo vyznanie a melódia z grófky Merici. Bola to najkrajšia časť zo všetkých huslových ten deň- ale i krásna chvíľka môjho väčšinou bôľneho života. Potom položil husle- chytil ma za obe ruky a tiško mi zašepkal: „Olinko od dneska mi budeš hovoriť Jano.“ To bol prvý prejav lásky a sním tichúčko zlietol na moje pery i prvý bozk od chlapca, ktorý sa v mojom srdci zapálila iskierka lásky k nemu a ktorá sa rozblčala v mohutný plameň, ktorý ani dnes- ba tusím nikdy nezhasnú ani prúdom vlastných sĺz- ani ľahúnky vánok núkaného sa mi snáď šťastia..“

Prof. VŠMU Štefan Hoza v rozhovore roku 1964 spomína, že jeho rodák Ján Nálepka mal vážny záujem o
štúdium na škole muzických umení v Bratislave, informoval sa o možnostiach štúdia na tejto škole a požiadal ho o prípadnú pomoc pri prijímacích skúškach. Tejto svojej túžby sa však musel nechcene vzdať. Posielal niekoľko žiadostí, aby ho preložili niekde blízko Bratislavy, aby mohol začať študovať na VŠMU. Nálepka bol z Hornej Maríkovej nakoniec preložený, no do ešte vzdialenejšej a zapadnutejšej obce, ako jeho vtedajšie pôsobisko a to do školy Mlynky – Biele Vody. Jeho plány stroskotali, čo sa prejavilo u neho veľkým sklamaním. Túto depresiu mu však pomáhali prekonať jeho priatelia. Anna Kmeťová napísala  Janovi po jeho preložení do Mlyniek- Bielych Vôd tieto slová: „Staňte sa hudobníkom, ktorý by vedel nájsť pravú strunu ľudských duší a to duší ubiedených a odstrkovaných. Janko, ste myslím Slovák, neodťahujte sa od našich Slovákov, neni sú zlí, len ich takými urobili, ale jadro je stále to samé. Vaše povolanie Vás k tomu volá, pokúste sa.“.
To že si tieto slová zobral k srdcu svedčí aj list Boženy Laurenčíkovej, ktorá neskôr vystriedala Jana na tomto pôsobisku: „Musím Vám tiež povedať, že som Vás nenávidela hneď pri prvých krokoch na svojej učiteľskej dráhe. Hneď, keď som sa hlásila na inšpektoráte v Spišskej Novej Vsi, hovorila pani sekretárka o vás, ako Vás mali tunajší občania radi, že vás chceli naspäť. A tak som si povedala, že keď mali radi Vás, a vy ste odišiel, že nebudú mať radi mňa, keď ja som k tomu všetkému ešte Češka a aj tu sa stále hovorilo o pánovi učiteľovi. Ja som vždy zaškrípala zubami a nenávidela vás o niekoľko percent viacej. Teraz to už pominulo, pretože aj pomery sa menia.“

Divadelné nadanie začal rozvíjať v miestnej pobočke Roľníckeho dorastu, ktorého členom sa stal v Smižanoch. Vykonával tam „funkciu“ hlavného režiséra, ale stal sa aj hercom v rozmanitých divadelných hrách. Medzi jeho najobľúbenejšie žánre patrili komédie. Brat Jozef si spomína, ako svoje hry nacvičovali v ich stodole, v stolárskej dielni u Černického, alebo aj v miestnej krčme. Ako člen mládeže agrárnikov, dostal za úlohu viesť a organizovať v Smižanoch Sedliacku jazdu. Tejto úlohy sa zhostil veľmi rád, lebo sám miloval kone a bol aktívny jazdec. Počas vojenčiny  dokonca súťažil aj na dostihových pretekoch.

Naďalej rozvíjal svoju publikačnú činnosť. Jeho články boli silno politicky ladené. Vystupoval v nich na obranu najbiednejších a ostro napádal ľudákov. Svoje články uverejňoval v periodikách Podtatranský kraj, Podtatranská Slovač a iných. Z jedného jeho článku vyberám tieto slová: „A prečo sa neklepe tam, aby zaplatili nedoplatky a dane, kde sú ešte dnes miliónové zisky? Či pre tých nie je zákon? Proti kapitálu zákon nejestvuje? Musíme sa dočkať nápravy, ale nie nariekaním, ale odvahou a jednotou.“
Za svoju politickú činnosť si veľakrát vyslúžil nie veľmi povzbudivé slová aj od ľudí, jeho srdcu najbližších. Priateľka Máša v jednom z dopisov Janovi píše : „Dnes máš plnú hlavu ideálov, pre ktoré chceš žiť, ktorým chceš venovať svoj život. Ale ver Jano, čím skôr toho necháš urobíš lepšie. Bude to lepšie než tvoje neskoršie sklamanie, ktoré bude oveľa horšie. Budeš všetkého ľutovať…Čím budeš starší, tým viacej budeš chápať a vidieť, že všetko okolo teba je samá pretvárka a klam. Preto nepríjemnosti, ktoré ti vznikajú pre tvoju snahu a pilnosť, ktorou sa všetkému venuješ, neber príliš tragicky. Nikdy nečakaj uznanie.. Tí ktorí vedia, že si ho zaslúžiš, nedajú ti ho najavo pre strach pred druhým a robia to čo druhí. Svet je zlý a ľudia v ňom ešte horší.“

Jeho energická práca sa pretavila aj v založení prvého skautského oddielu v Smižanoch. V tej dobe boli skauti novým, nevídaným zjavom. V Smižanoch sa našli aj takí, ktorí tejto činnosti nepriali. Jano a jeho mladí skauti si neraz vypočuli na svoju adresu spršku urážlivých slov, či výčitiek. Nevyhli sa aj posmechu za svoje skautské oblečenie. Najväčším problémom však bolo, že turistické výpravy sa uskutočňovali zo soboty na nedeľu, kedy ostávali v prírode aj v noci a v nedeľu skoro ráno a tým pádom veľakrát chýbali v kostole, za čo si vyslúžili množstvo problémov od rodičov a miestneho farára. Jano sa stal vedúcim oddielu a svojich zverencov učil chytať ryby holými rukami, zakladať vatru, poznávať a variť huby, poskytovať prvú pomoc, morzeovku, viazať uzly, plávať, orientovať sa v noci v teréne, otužilosti / Jano zaviedol plávanie v rieke Hornád a plaveckú sezónu zahajovali v apríly, keď po rieke plávali ešte kryhy ľadu. Medzi ďalšie verejnoprospešné aktivity skautského oddielu patrili opravy a výstavba náučných chodníkov v Slovenskom raji, vysádzanie drevín …

Dr. Ing. Dezider Slavoj- Štrauch si na činnosť skautského oddielu spomína takto: „Najdôležitejšie a najvzácnejšie životné skúsenosti som získal ako člen skautskej organizácie počas desiatich rokov. V pamäti si držím nezabudnuteľné zážitky a spomienky. Nálepka bol mojim veľmi dobrým priateľom z čias strednej školy a z doby skautovania v Smižanoch. Jano mal les a prírodu veľmi rád. Často odbehol sám alebo s priateľmi a priateľkami na Kláštorisko, alebo do blízkeho okolia.“

Okrem divadla, hudby, kníh hral nezastupiteľnú rolu v Janovom živote aj šport. Stál pri založení miestneho futbalového klubu v Smižanoch. FK Smižany si zvolili modrobiele dresy a prvý gól strelil Jano Komiľár. Bol to samozrejme neregistrovaný klub a svoje zápasy hrali na miestnych poliach. Nálepka hral na ľavom krídle. V 30tých rokoch medzi nové športy u nás patril aj volejbal. Medzi prvých  hráčov v Smižanoch patril aj Nálepka, ktorý spolu s bratmi a kamarátmi zriadil aj provizórne ihrisko a tak sa tento šport dostal aj do povedomia miestnych detí.

Lásku k divadlu a hudbe začal rozvíjať aj neskôr. V jeho učiteľskom pôsobisku v Maríkovej založil detský spevácky zbor, ktorému dal meno Štefánik. Detské hudobné súbory založil aj v ďalších svojich pôsobiskách- Bielych Vodách a Stupave. Stal sa tiež členom Slovenskej ligy či Červeného kríža, kde hlavne počas svojho pôsobenia v Stupave zorganizoval množstvo akcií na darovanie krvi a osvetových prednášok.
Medzi jeho koníčky patrila aj turistika. Ešte ako mladý študent zorganizoval poznávaciu cestu po Juhoslávii. Sám dokázal na túto „expedíciu“ zohnať financie od rôznych turistických spolkov, pre ktoré neskôr napísal niekoľko reportáži z týchto ciest. Do svojho denníka si zapísal:  „Ráno mi pán riaditeľ oznámil, že som dostal 100 Kčs podpory na cestu. Predsa! To mnoho činí. Napíšem tiež Baťovi a obci Smižany o podporu. Skúsim. Veď treba sa pchať, treba podnikavosti, čo je večnou chybou nás Slovákov, že tej je u nás málo. Berme si príklad z bratov Čechov. Tí sa všade nájdu. Poďme s nimi.“

Celý život zastával antifašistické a všeslovanské myslenie, čo sa u neho prejavovalo záujmom o kultúru slovanských národov a o ich rodnú reč. Sám sa kvôli tomu začal učiť po poľsky, rusky a srbochorvátsky. Jeho ideou bolo vytvorenie silného slovanského spolku, či dokonca štátu, ktorý by zahŕňal všetky slovanské národy a etniká. Mala to byť hrádza proti nemeckej rozpínavosti. Celý život sa túžil pozrieť do ZSSR. Túto cestu plánoval dosť dlho. Zmienil sa o nej niektorým priateľom, ktorých chcel nadchnúť pre túto cestu. Jeho sen sa mu nakoniec splnil, no ani vo sne nemohol vtedy predpokladať, že do ZSSR sa raz dostane ako dôstojník okupačnej armády.

Počas svojho učiteľského pôsobenia v Stupave vstúpil do Robotníckej telovýchovnej jednoty / RTJ /, kde okrem cvičenia, vykonával aj funkciu cvičiaceho. Jeho záľuba k divadlu a hudbe sa naplno prejavila aj tu a tak členovia RTJ pod Nálepkovou taktovkou nacvičovali rôzne divadelné hry a pochodové piesne. RTJ mala v tej dobe v Stupave okolo 300 členov a patrila pod sociálno-demokratickú stranu.  Dr. Vojtech Mader spomína, že pri príležitosti prvomájovej manifestácie roku 1938 nacvičoval Nálepka s robotníkmi a s mládežou z RTJ – Pieseň práce a komsomolské pochody nie v miestnosti, ako bolo zvykom, ale verejne na námestí, čo vyvolalo odpor miestnych ľudákov.

Nálepka v Stupave tiež organizoval manifestačné schôdze a finančnú zbierku na pomoc španielskym antifašistickým bojovníkom, ktorí hrdinsky bojovali proti domácej a zahraničnej fašistickej a nacistickej reakcii. Po uchopení moci ľudáckou HSĽS, prišlo aj vysporiadanie sa s odbojným učiteľom Nálepkom v Stupave. Gardisti ho vyhnali zo školy a zakázali mu ďalej v Stupave učiť, vraj si to vyžiadal stupavský ľud. To, že nič nieje také čierno- biele , ako sa zdá svedčí aj list adresovaný Nálepkovi, od priateľky Eriky, ktorá píše: „Musím ti napísať včerajší rozhovor s jednou obyvateľkou Stupavy. Tak bola som v Bratislave nakupovať . Idem trhom a zastavím sa u jednej ženičky, aby som mohla kúpiť karfiól. Zrazu hovorí, že je zo Stupavy. Jak by mňa včela štipla. Čosi ma nútilo a musela som sa jej spýtať, jestli ťa poznala. Jak by né, odpovedala. Môžeš si predstaviť, jak to potom začalo. Kde sú, jak sa majú atď.. „Šak vím, že dostali vyznamenáni, šak aj Hitler, že im poslal zlatý kríž. Tak som sa ti musela pustiť do smiechu, div som nepukla. No, ale prikývla som jej. Keď raz prídeš do Stupavy, všetkých musíš potom navštíviť. Vraj škoda, že si odišiel. Tak vidíš, jako Ťa mali všetci radi.“

Že to nemali vtedy pokrokoví učitelia na Slovensku ľahké, svedčí aj dopis Nálepkovi od učiteľky Very, ktorá píše : „Moja osoba sa za vašej neprítomnosti stala načisto slávnou. Už sú o mne v kostole dokonca kázne. To sa vám možno predsa ešte nestalo. Okrem kacírky, bludárky a farizejky, som ešte tiež slobodo-murárkou. Najviac ma teraz zarmucuje pán dekan, mi totiž oznámil, že vraj sú na mňa značné sťažnosti a že pôjdem preč. Mea culpa! Veď  ja hriešna som nariadila kedysi deťom aby ma zdravili Dobrý deň, miesto obligatorného  Pochválen. To je celé moje kacírstvo. Nespíme náhodou všetci a neurobili sme si v akomsi záchvate námesačnosti výlet, povedzme do 16.tého storočia?“

Po týchto udalostiach a narukovaní do Slovenskej armády Nálepka píše list Oľge Durdiakovej: „Chceš aby som bol veselý- Olik, to už asi sotva kedy budem- veď sa mi zrútil celý predpokladaný život- všetko, v čo som veril, prečo som pracoval a bol. Dnes žijem ako robot bez duše. Myseľ je vždy inde! Nehnevaj sa preto, ale posledné politické otrasy zasadili mojej duši smrteľnú ranu z ktorej sa  hádam nespamätám, lebo nechcem zradiť sám seba.“

Do jeho života patrila samozrejme aj láska. Podľa korešpondencie, ktorú máme v našom archíve môžem usudzovať, že Nálepka nebol žiadnym Cassanovom, ako tvrdia o ňom zlé jazyky, no spýtajme sa sami seba, či máme právo hodnotiť človeka podľa toho, koľko mal ľúbostných avantúr, alebo podľa toho čo pre spoločnosť vykonal? Má niečo takéto dehonestovať daného človeka, alebo tu ide len o závisť zatrpknutých mužov a žien? Mal niekoľko vzťahov, či románikov, ktoré však svojim počtom odpovedajú približne počtu vzťahov a románikov, ktoré má dnešný priemerný slovenský muž. V láske nemal veľké šťastie…Po rozchode s Nálepkom Božena Laurenčíková v liste píše: „To vieš, že na teba nezabudnem nikdy. Bol si voči mne vždy veľmi dobrým a tiež, keby na Teba hovorili neviem čo, odpoviem vždy: Nie, on je dobrý chlapec. Spomienky na teba budú vždy tie najlepšie.“

Úryvok z listu od Anny Reichwalderovej : „Jano znamenal pre mňa mnoho, že som mu darovala všetko, čo som mohla v živote komu venovať. Mala som ho rada, vždy som bola rada s ním a každá minúta s ním strávená mi bola a vždy bude drahá. Veď nie je treba tajiť to , čo je zrejmé. Vždy som verila, že sa všetko dobre skončí a on sa mi vráti. Nestalo sa tak. Viem, že teraz mi už nič iného nezostáva len sa s tým zmieriť, zvyknúť si na to slovo mŕtvy s pomaly zabúdať. Nie!- na Janka nikdy nezabudnem.“

Z listu Oľgy Durdiakovej Jozefovi Nálepkovi : „List bôľu Janinkovi, žaloba na tých, ktorí zničili jeho život v najintenzívnejšom čase práce a boja a výkrik či bolestný vzdych k Bohu, že ani on cez dlhoročné moje vrúcne prosby a sebazapierania nesplnil moje túžby a nezachránil nám ho ani tak, aby aspoň po namáhavej práci, veľkom utrpení a obetovaní vlastného ja za veľké ideály celého ľudstva- mohol snívať svoj krásny posledný sen v tme rodnej zeme.“

Ján Nálepka bol veľmi rozhladeným a všestranným človekom. Snažil sa rozvíjať všetky stránky svojej
osobnosti. Veľavravné sú aj jeho slová, ktoré si zapísal počas svojho štúdia na učiteľskom ústave do svojho denníka na konci 3. ročníka: „Škoda sa s tým zaoberať. Mám trojku a koniec. Písať budem ďalej, aj keď sa na hlavu postavia.“ ..“Nedám sa, keď starí nedávajú pozor budeme my mladí strážiť. Nebudem zbabelcom, abych utekal z poľa bitky. Vydržím v boji trebaže, to bude mať zlé následky. Mne je slovenčina nad hmotné radovánky. Som materialistom, ale cit k vlasti mi to nedovoľuje, abych v tom prípade jednal materialisticky.“

Tú trojku vyfasoval z mravov, za publikovanie do jedného politického časopisu a za  prednášanie po blízkych dedinách. Tieto jeho niekoľké vety dokonale vystihujú jeho osobnosť. Bol húževnatý a nekompromisný k sebe samotnému a to čo považoval za správne a spravodlivé, obhajoval nehľadiac na problémy a príkoria, ktoré mu zato spôsobovali jeho neprajníci.

Svoju prednášku uknčím básňou od Sládkoviča, ktorú venovala Oľga Durdiakova Jánovi Nálepkovi :

Tak sme my-
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene,
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili-
diamant v hrude nezhnije-
ale večne svetielkovať bude !!

Mgr. Miroslav Pomajdík

Zdroje: Zbierkové fondy múzea Spiša
Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, Jozef Nálepka
Kapitán Repkin odchádza, Viliam Šalgovič