Miroslav Pomajdik

Najväčšie riziko globalizácie vidí Beck v tom, že je to práve ona, ktorá podkopáva základy ekonomiky národných štátov a zbavuje tak národnoštátnu politiku moci, pretože podniky, ktoré fungujú globálne zrazu začali hrať kľúčovú úlohu nielen v priemysle, ale aj v spoločnosti. V čom je vlastne moc týchto nadnárodných spoločností?

Virtuálni platcovia daní

Najväčšie riziko globalizácie vidí Beck v tom, že je to práve ona, ktorá podkopáva základy ekonomiky národných štátov a zbavuje tak národnoštátnu politiku moci, pretože podniky, ktoré fungujú globálne zrazu začali hrať kľúčovú úlohu nielen v priemysle, ale aj v spoločnosti. V čom je vlastne moc týchto nadnárodných spoločností?

– pracovné miesta hľadajú tam, kde je to najlacnejšie

– výrobky a služby rozložia a vyrábajú na rôznych miestach a tak nepotrebujú ani národné ani žiadne firemné označenie

– prevádzkujú „globálne špinavý obchod“ s najnižšími daňami a najvýhodnejšou infraštruktúrou

– rozlišujú miesto investície, produkcie, platenia daní a bydlisko – výsledok: žijú tam kde je najkrajšie a platia tam kde je najlacnejšie.

Beck upozorňuje na to, že práve takéto spoločnosti okrádajú svoje vlastné národné štáty a societu, ktorej by v istom zmysle mali raz niečo vrátiť. Teritoriálne štáty nedokážu proti tomuto nijak bojovať a doslova gladiátori hospodárskeho rastu ničia autoritu štátu, vyžadujú jeho výkon, ale pritom sa sami stávajú akýmisi virtuálnymi platcami daní, ktorí neprispievajú k všeobecnému blahu, ale robia si naň nároky. A hoci sa nadnárodné korporácie predháňajú v enormných ziskoch nikde v spoločnosti to nie je dnes vidieť.

Beck upozorňuje, že v súvislosti s týmto môže ľahko v spoločnosti vyvstať konflikt medzi reálnymi a virtuálnymi platcami daní. Na jednej strane tu budú tí, čo pre globalizáciu stratili všetko a dnes majú platiť za sociálny štát a demokraciu a na druhej strane tu budú tí, čo vďaka globalizácií získali, dosahujú zisky, ale zbavili sa zodpovednosti jednak za štát a jednak za demokraciu a jej systém sociálnej spravodlivosti. Rozdiely medzi týmito dvoma skupinami sa postupom času len prehlbovali a dnes už nenachádzajú nijaké spoločné body pre diskusiu. Akási pôvodná národnoštátna spoločnosť sa zrazu stáva pochybnou.

Subpolitika

Nadnárodná občianska spoločnosť (sociokultúrne procesy, skúsenosti, konflikty, identity) sa orientuje na model jedného sveta, na nadnárodné sociálne hnutia, na globalizáciu zospodu a na nové svetoobčianstvo. Svetová spoločnosť bez svetového štátu znamená nepoliticky organizovanú spoločnosť, kde pre demokraticky nelegitimizovaných nadnárodných aktérov vznikajú nové možnosti jednania a moci. Otvára sa nový nadnárodný priestor morálneho a subpolitického (napr. bojkot tovaru, otázky transkultúrnej komunikácie a kritiky).

Internacionalizácia a možnosť komunikácie kedykoľvek a s kýmkoľvek má veľký vplyv na decentralizáciu politiky – človek nie je odkázaný na vládne kanály alebo na diplomatov. Táto „postnárodná éra“ mení medzinárodný politický systém. Monocenrická štruktúra rivalizujúcich národných štátov je nahradená a nahradzovaná cez polycentrické mocenské rozdelenie, v ktorom si konkuruje (kooperuje) veľká množina nadnárodných a národnoštátnych aktérov.

Existujú teda dve arény globálnych spoločností:

1. spoločnosť štátov, kde sú tak ako doteraz kľúčovými pravidlá diplomacie a medzinárodnej moci, ale je tu aj

2. svet nadnárodnej spoločnosti, v ktorom sa pohybujú odlišní aktéri ako nadnárodné koncerny, Greenpeace, Amnesty International, ale i NATO, Svetová banka, Európska únia atd. (to by mala byť tá subpolitika … je to niečo čo priniesla globalizácia, je to strata moci národného štátu ako pôvodne dominantného aktéra, ktorého moc bolo odobratá jednak prostredníctvom nadnárodných spoločností, ale aj nadnárodných mimovládnych a medzinárodných organizácií. Súvisí s tým svetová spoločnosť ako celok.)

Národný štát a jeho autorita v čase globalizácie

Globálne fungujúce hospodárstvo podkopáva základy národnej ekonomiky a národných štátov. Tak vzniká subpolitizácia úplne nových rozmerov, ktorá má nedozerné následky. Politika globalizácie sa nezameriava len na to, aby sa odstránili odborárske, ale aj národnoštátne putá. Globalizácia zbavuje národnoštátnu politiku moci.

Globalizácia spôsobuje otras v základoch národnoštátneho priestoru. Globalizáciu znamená denacionalizáciu, ale aj možnú budúcu transformáciu národného na nadnárodný štát. Národný štát stráca prostredníctvom pekne naplánovaného odstúpenia kompetencií v rámci spoločného európskeho trhu, suverenitu i podstatu (finančné zásoby, politická a hospodárska moc, informačná a kultúrna politika, každodenná identifikácia občanov). Takéto otázky sa začínajú v náznakoch vynárať v súvislosti s EU. Národný štát však môže byť prekonaný len za podmienky, že sa proces globalizácie stane kritériom národnej politiky vo všetkých odvetviach (hospodárstvo, právo, armáda,…).

Jednota národného štátu a národnej spoločnosti stroskotáva: vznikajú nové mocenské a konkurenčné vzťahy, konflikty a strety medzi národnoštátnymi celkami a aktérmi na jednej strane, medzi nadnárodnými aktérmi, identitami, sociálnymi priestormi, situáciami a procesmi na strane druhej.

Koncept svetovej spoločnosti

Svetová spoločnosť, ktorá následkom globalizácie vznikla v mnohých dimenziách, uniká národnému štátu, relativizuje ho, pretože mnohonásobná na miesto pripútaná mnohorakosť sociálnych kruhov, komunikačných sietí, trhových vzťahov, spôsobov života prepája teritoriálne hranice národného štátu. Toto sa odráža na všetkých sporných pilieroch národnoštátnej autority: dane, výsostné policajné úlohy, zahraničná politika, vojenská bezpečnosť.

Globalita znamená, že už dávno žijeme v svetovej spoločnosti (uzavreté priestory sú fikciou). Svetová spoločnosť znamená celok sociálnych vzťahov, ktoré nie sú integrované do národnoštátnej politiky. Kľúčovú úlohu hrá sebavnímanie – závisí to od toho ako jednotlivci a kultúry vnímajú samých seba. Svetová spoločnosť nie je nejakou meganárodnou spoločnosťou, ktorá opúšťa všetky národné spoločnosti, ale je svetovým horizontom charakterizovaným rozmanitosťou a neintegráciou. Vzniká nesvetový štát – svetová spoločnosť bez svetového štátu a bez svetovej vlády, lebo tu neexistuje nijakú hegemónna moc a nijaký medzinárodný režim (ani ekonomický, ani politický).

Nová svetovospoločenská situácia, v ktorej sa napr. predstava národných produktov, firiem, … stáva fiktívnou si vynucuje pohľad na globálnu éru (pod hrozbou ekonomického, politického a kultúrneho zániku) a na jej novú mocenskú hru, ktorej sú všetci viac-menej podriadení.

Beck a EÚ

Keď si v súčasnosti položíme otázku čo je to vlastne Európa, dostaneme odpoveď, že Európa, taká ako sme ju poznali už nie je. Európa bola a dnes existuje už iba v rétorickom múzeu. Nie je geografickým, ale imaginárnym priestorom. Európa ako politický útvar nielenže neexistuje ale táto jej neexistencia sa nepociťuje ako nedostatok.

Beck tvrdí, že „ten kto sa sťažuje, že doteraz nevznikol európsky politický priestor, má vlastne na mysli fakt, že neexistujú spojené štáty európske, porovnateľné s tými americkými. Nijaký európsky parlament, nijaká európska verejnosť, ktoré si zaslúžia toto meno, a teda nijaká národnoštátna politická Európa.“ Európa podľa neho dnes nie je ničím iným ako etiketou, samolepkou na aute alebo byrokratickým predpisom.

Ak by však existovala skutočná politická Európa, mohli by sme dostať odpovede na niektoré výzvy globálnej éry. Joschka Fischer vidí problém v tom, že sa najskôr začala budovať „ekonomická“ a nie politická Európa. Maastrichtu mal podľa neho predchádzať politický integračný proces.

Z globalistickej pasce neexistuje národné východisko, ale nadnárodné. Silná Európska únia by mohla na uskutočnenie globálnych reforiem použiť svoju váhu ako najvyššia moc sveta – a to nielen navonok ale aj dovnútra. Nutné je zavedenie sociálnych a ekologických minimálnych noriem, jednotné zdaňovanie v celej únii, pomáhanie iným štátom, aby produkovali pre vlastný trh, a podieľali sa na ňom vlastní obyvatelia. Globalizácia by vtedy znamenala opätovnú regionalizáciu, subnárodne i supranárodne.

Beck spomína robotnícke hnutia, ako protiváhu v spoločnosti, v súvislosti s tým, že dnes už takéhoto protihráča globalizácia nemá, čo považuje za veľmi nesprávne. Obviňuje neoliberálov z toho sa snažia vystupovať ako reformátori, avšak pokiaľ ide o sociálny štát, demokraciu, verejnosť a modernitu vedú západ do záhuby.

Ďalej napríklad hovorí, že so zánikom hodnôt sa síce politické konanie nekončí, ale končí kolektívne politické konanie. Spolu s tým sa vytráca sociálno-morálne prostredie a a vytvára sa celosvetová základňa pre svetoobčiansky republikanizmus, ktorého centre je sloboda jednotlivca.