Miroslav Pomajdik

Prinášame Vám rozhovor s občianskym aktivistom Mateom, ktorý sa momentálne dlhodobo zdržuje v Španielsku. Aká je situácia v Španielsku. Ako sa organizujú pracujúci a mládež? Ako sa darí španielskej ekonomike? Ako sa žije v Španielsku a kam sa uberá táto slnečná krajina? Ako sa darí alternatívnym hnutiam a ľavici chrániť a  bojovať za práva pracujúcich…a množstvo ďalších otázok položil Mateovi  Miroslav Pomajdík.

1. Čo bolo cieľom tvojho dlhšieho pobytu v Španielsku

V prvom rade by som mierne poopravil tvoju otázku. Cieľom môjho pobytu stále je zostať tu dlhodobo, čiže neponímal by som to ako niečo, čo skončilo, teda v minulom čase. Dôvody prečo som sem šiel boli rôzne, jednak osobné a jednak najmä to, že som cítil potrebu zmeniť prostredie, cestovať a spoznávať viac. Tak isto, poznáš ma už niekoľko rokov ako aktívneho človeka z prostredia slovenského ľavicového hnutia. Chcel som prísť podporiť procesy a zmeny, ktoré aktuálne prebiehajú na tunajšej scéne, najmä v Katalánsku.

2. Aká ekonomická a sociálna situácia je v dnešnom Španielsku?

Situácia je veľmi alarmujúca a omnoho horšia, ako je prezentovaná v slovenských masmédiách. Na začiatok by som sa dotkol všeobecných sociálnych a ekonomických ukazovateľov, ktoré pomôžu predstaviť si vážnosť situácie.

V prvom rade čo sa týka nezamestnanosti, tak k decembru 2012 bola nezamestnanosť v Španielsku priemerne na úrovni 26,10%, pričom v prípade Španielskeho štátu treba spomenúť alarmujúce číslo 55,60% nezamestnaných vo veku do 25 rokov, čo determinuje mnoho faktov, o ktorých budeme zrejme ďalej hovoriť. Najnižšia úroveň nezamestnanosti bola v tom istom čase v autonómnej komunite (ďalej len AK) Baskitsko a to 15,93% a najvyššia v AK Ceuta 37,84% a AK Andalúzia 35,84%. K týmto číslam dodám iba toľko, že ide o tzv. „oficiálnu nezamestnanosť“, do ktorej nie sú zahrnutí ilegálni imigranti a osoby, ktoré nie sú registrované na tamojšom úrade práce, čo je podľa mňa ďalších niekoľko percent ľudí, ktorí tu reálne žijú, aktuálne aj vrátane mňa. 🙂 V najbližšom období avizovali prepúšťanie ďalšie spoločnosti ako napríklad Danone, vďaka ktorým príde o prácu niekoľko tisíc ďalších ľudí.

Ďalej by som spomenul prepad HDP aj napriek tomu, že nepovažujem HDP ako veľmi objektívny ukazovateľ nejakej životnej úrovne bežných ľudí, ale budiš. V treťom štvrťroku 2012 sa HDP Španielska prepadol oproti predchádzajúcemu roku o 1,1% (o 1,7% per capita) a je na úrovni 263 342 miliónov Eur (5700 Eur). Vrátim sa v skratke k vysvetleniu, prečo pre mňa nie je HDP významný ukazovateľ z hľadiska životnej úrovne obyvateľstva. Pretože práve momentálne v Španielskom štáte existujú také obrovské sociálne rozdiely, že hovoriť o nejakom priemere je absolútne irelevantné. Napríklad primátor Barcelony Xavier Trias má oficiálne deklarovaný ročný zárobok takmer 149 tisíc Eur. Zároveň však existujú státisíce ľudí, ktorí reálne a úplne vážne nemajú žiadny príjem, ktorý by sa podieľal na tvorbe priemerného HDP a žijú z toho, čo „zrecyklujú“ v kontajneroch, alebo „oslobodia“ v supermarkete bez toho, aby ich chytili. A takýchto príkladov je nespočetne veľa…

Môžeme taktiež hovoriť o minimálnej mzde, ktorá je aktuálne na úrovni 752,85 Eur na plný úväzok, čo zahŕňa aj prácu v sobotu. Pravicová vláda Mariána Rajoya a jeho Ľudovej strany (Partido Popular) však už avizovala jej zníženie a hovorí sa o niečo vyše 400 eurách. Mnoho slovenských „intelektuálov“ a la menejštátu.sk bude určite tvrdiť, že je to správne a všetky tie keci okolo lenivých a tučných Španieloch, či Grékoch atď. No ak si porovnáme ceny služieb, tak si neviem predstaviť, ako títo ľudia budú môcť vyžiť z takej nízkej mzdy. Len pre informáciu, základný lístok v jednej zóne MHD v Barcelone stojí 2 Eurá. Ak si predstavíme zamestnanca, ktorý býva napríklad na predmestí, kde sú lacnejšie nehnuteľnosti, dajme tomu v meste Sabadell a ktorý pracuje v Barcelone, každý jeden deň ho teoreticky stojí len cestovanie do a z práce celkom 10 Eur. Potom si otvoríš noviny, kde píšu, ktorí mestskí poslanci majú aké prémie z rôznych mestských podnikov vrátane TMB (MHD Barcelona) a zistíš, že len primátor, ktorý v živote zrejme necestoval metrom do roboty ryžuje z toho ročne 48 tisíc Eur. Tomu tu vravia „verejná doprava“! Verejná pre koho? Realita najmä v MHD a prímestských vlakoch je taká, že si odhadom a podľa rôznych zdrojov lístok vôbec nekupuje 20-35% cestujúcich, pretože jednoducho nemajú za čo.

Dalo by sa dlho hovoriť o sociálnych a ekonomických problémoch, ktoré tu sú. Nehovoriac o nespočetnom množstve čiastkových a individuálnych problémoch, ktoré sú determinované podvodom, ktorý sa tu nazýva kríza. Pred dvoma týždňami bolo v Španielsku 5 samovrážd kvôli exekúciám bytov ľudí, ktorí kvôli strate práce nemôžu plniť svoje záväzky voči finančným inštitúciám. Len v spomínanom Sabadelli vyhasli životy staršieho manželského páru, ktorý spáchal samovraždu. Včera zomrela staršia bolívijčanka vo Valencií len pre to, že jej bolo odmietnuté ošetrenie na pohotovosti. V tomto prípade pripomeniem, že pre imigrantov už nie je v Španielsku bezplatná zdravotná starostlivosť. Takýchto prípadov sú denne pomaly desiatky. Nikto o nich nehovorí, nepíše. Sú to individuálne tragédie ľudí, ktorí pracovali a budovali túto spoločnosť. Niekomu za svoj život prinášali zisk a dnes musia prísť až do extrému, že nedokážu ďalej žiť, alebo ich nechá zomrieť sám systém?!

3. Ako sa na prepad španielskej ekonomiky pozerajú bežní Španieli?
Vidia to väčšinou veľmi realisticky. Spoločensko-ekonomický kolabs, ako by som toto nazval sa už naozaj týka takmer každého. Prestali veriť každej somarine, čo padne v médiách, prestali veriť politikom a obracajú sa smerom k alternatívam. Organizujú sa spoločne v rámci susedstiev, mestských štvrtí, univerzít, odborov atď. Priamou akciou sa snažia ovplyvniť svoj každodenný život a v rámci solidarity je vidieť, ako si ľudia v týchto časoch pomáhajú jeden druhému. Vytvárajú sa takzvané „asambleas“, ktoré sa pravidelne schádzajú a fungujú na princípe horizontálnej organizačnej štruktúry a priamej participácie.

4. Aká je situácia medzi mládežou, ako sa organizuje a myslí?

Ťažko generalizovať. Človek môže mať rôzne pocity podľa toho, v akej sociálnej skupine sa pohybuje, s akými ľuďmi sa stretáva atď. Ak to mám akýmsi spôsobom vysvetliť… Je badateľná veľmi jasná zmena v myslení mladých ľudí, napokon, sme to my mladí, ktorých sa kríza dotýka takpovediac najviac. Každý nadobúda istým spôsobom či už priamo či nepriamo dosť jasný pohľad na aktuálnu politickú, ekonomickú a sociálnu situáciu. Odráža sa to nie len vo veľkej participácií mladých na protivládnych demonštráciách a na čiastkových aktivitách najmä v oblasti obrany verejného vzdelávania. Politické povedomie je vysoké. Možno to bude znieť ako somarina, ale tunajší mladí si na Facebooku navzájom zdieľajú veci s veľmi jasným politickým a antikapitalistickým kontextom, na rozdiel od mladých na Slovensku, kde je to väčšine jedno. Tu sú takí v menšine. Ešte aby som nezabudol, prečo mladí ľudia zohrávajú dôležitú úlohu v tomto politickom zápase. Veď pripravovaná reforma pracovného trhu sa dotýka práve najviac mladých ľudí, čo je pochopiteľné, ale robí z nich otrokov bez akýchkoľvek pracovných práv, hodných vykorisťovania, ktoré možno prirovnať k obdobiu raného kapitalizmu. Naozaj sila.

5. Aké formy boja na ochranu práv pracujúcich sa najčastejšie používajú v Španielsku
Jednoznačne ide o demonštrácie a štrajky rôzneho charakteru. Väčšinou sú akcie pacifistické, zriedka ako v prípade baníkov z AK Asturias sa situácia vyhrotí do takmer ozbrojeného konfliktu v tej, či onej forme.

Čo sa týka boja pracujúcich na pracovisku nie vždy sa môžu spoľahnúť na ochranu „klasických“ odborov. Áno, je tu  niekoľko odborových organizácií, niektoré s veľkou históriou ako CNT, CGT, UGT, CC.OO. a i. Všetky sa deklarujú ako ľavicové, dokonca by som povedal, že sa deklarujú všetky viac ako socdemácke. CC.OO. sú napríklad odbory, ktoré majú silné prepojenia s eurokomunistickou Izquierda Unida, na predchádzajúcich generálnych štrajkoch zohrali silnú úlohu, ale stále je to vo forme KOZ na Slovensku, alebo nejakého OZ Kovo. V čom? O 18:00 začne a 20:00 skončí generálny štrajk, ľudia idú domov a život ide ďalej. Žiaľ osobne nevidím veľkú perspektívu v týchto systémových odboroch. Iné je to v prípade anarchosyndikalistických odborov CNT a CGT, ktoré sú určite každému známe z histórie Španielskej občianskej vojny a literatúry z toho obdobia, ak niekto čítal Orwellov Hold Katalánsku napríklad. Tieto odbory sú reálne odbormi pracujúcich, ktoré stoja za radikálnymi akciami priamo tam, kde je to potrebné. Sú to práve tieto odbory, ktoré sa nezľaknú prvých výstrelov gumových projektilov na demonštráciách. Rozdiel je práve vo veci, že pracujúci či nepracujúci proletariát organizovaný v CNT a CGT sa nespolieha na žiadne autority na tribúne, kdežto v tom predchádzajúcom prípade ľudia len prídu s balónikom, či igelitovou zástavou na námestie na dve hoďky si zakričať a vypočuť odborových predákov, ktorí sú navyše subvencovaní zo štátneho rozpočtu desiatkami miliónmi eur ročne!

6. Je badať zmenu v myslení pracujúcich, mládeže a nezamestnaných smerom k hľadaniu alternatív voči kapitalizmu?
Samozrejme. Hovoria o tom množiace sa demonštrácie, protestné hladovky, štrajky a všeobecná nálada v spoločnosti. Antikapitalistická ľavica má obrovskú podporu, problém je v jej roztrieštenosti, čo však nie je vždy riešiteľné, aj keby to bolo aktuálne najviac žiadúce. Už len kvôli ideologickým a kultúrnym rozdielom.

Jedna zo zaujímavých alternatív je aj zakladanie kooperatív, keď tu nedávno boli kolegovia zo Slovenska tak sme navštívili kooperatívu Can Calçada v obci Riudellots de la Selva, čo je súčasťou projektu alternatívnej ekonomiky a výrobnej siete Cooperativa Integral Catalana. V Andalúzií sú to zase kooperatívy, ktoré spadajú pod tamojšie odbory SAT (Sindicato Andaluz de Trabajadores) – najznámejšia je snáď Somonte, o ktorej sa poslednou dobou písalo niekoľko článkov na ČSAF.

7. Aké organizácie a hnutia získavajú v Španielsku počas krízy väčšiu popularitu ľudí?
Záleží v akej časti. Ja bývam v Barcelone a tu je situácia špecifická, vo všeobecnosti v Katalánsku. Jasné je, ako som už spomínal, že je to antikapitalistická ľavica, ktorá naberá na sile. Tu sú to navyše aj emancipačné a národno-oslobodzovacie hnutia. Čo sa týka parlamentnej ľavice v Španielsku rastú výrazne preferencie strane Izquierda Unida a v Katalánsku je to novovzniknutá radikálne-ľavicová CUP, ktorá chce ale samostatnosť Katalánska. Dôležité je že IU a PSOE (socdem) vládnu v koalícií v Andalúzií, takže môžeme v nasledujúcom čase sledovať akú silnú
ľavicovú politiku bude presadzovať komunistická IU. CUP v Katalánsku získal niekoľko primátorov menších miest a obcí ako napríklad Vilanova i la Geltrú.

Čo by som spomenul a myslím, že bude mať značný dopad na smerovanie hnutia v Španielskom štáte je vznikanie radikálnych organizácií, ktorých cieľom je boj za spoločenskú zmenu a proti utláčateľskej autorite – t.j. aktuálnej vláde a policajným zložkám, ktorých násilnými akciami bol práve podmienený vznik týchto organizácií. Relatívne sú tieto organizácie len v zárodku, ale môžeme pomaly hovoriť o novovznikajúcich „RAF“ na území Španielskeho štátu. Len na okraj, sú to už tradične Black Block na demonštráciách, ktorý je stále aktívnejší, ale taktiež „bojové bunky (Células Autónomas de Combate), desiatky malých afinitných skupín a taktiež radikálni futbaloví fanúšikovia madridského klubu Rayo Vallecas, ktorých členovia sa nazývajú „bukaneros“ a aktuálne po všetkých ide tunajšia informačná služba a polícia.“

8. Ako sú na tom krajne pravicové, neonacistické a nacionalistické hnutia v Španielsku. Je badateľný ich vzostup? Čo separatistické nálady Kataláncov a Baskov ?

V prvom rade by som nemiešal do jednej otázky neonacistov a separatistické nálady Kataláncov, Baskov a Galícijčanov. Ako som už kdesi o tom písal, respektíve citoval kolegu z Baskitska, ktorý túto problematiku vysvetlil nasledovne: “Katalánsky ako aj baskytský či galicijský nacionalizmus plynie z histórie Iberijského polostrova. Ani Katalánci, ani Baskovia ani Galícijčania neponímajú svoj nacionalizmus ako boj proti všetkému cudziemu, ako xenofóbny, či rasistický. Tento nacionalizmus sa zakladá na boji proti madridskej centralizácií, pozostatkom frankistického režimu, kedy nemohli existovať de facto žiadne kultúrne rozdiely. Tunajší nacionalizmus je ľavicový a internacionalistický, spočíva iba v tom, že ľudia v konkrétnych regiónoch si cenia tamojší jazyk, kultúru a ide primárne o ich ochranu. Ale za Katalánca sa môže považovať každý, kto tu žije, deti prisťahovalcov, ktoré od malička rozprávajú katalánsky. Naopak, je to vítané. Sme antifašisti a nechceme sa izolovať. To, že roprávame od malička dvoma jazykmi je výhodou”.

Náckovia tu sú, ale sú dosť marginalizovaní. Najnebezpečnejší náckovia sedia v parlamente v kravatách a radi si pospomínajú pri šálke kávy na Franca. Existuje aj pár magorov čo chodí s vytetovaným hakenkreuzom, ale nie je ich veľa a nakoľko je tu silná Antifa, väčšinou dostanú na držku. Barcelona je veľmi kozmopolitné a multikultúrne mesto, naozaj tu nemá miesto nič tak choré ako nacizmus a fašizmus, aj keď niektorí ľudia vravia, že najmä starší z rurálnych oblastí majú istú dávku rasizmu a predsudkov v sebe, ale to mi príde asi viac menej normálne, nakoľko som zo Slovenska. 🙂 Čo je horšie, v Madride som videl dosť propagandy s hakáčom po uliciach, nakoľko tu nie je zakázané používanie tohto symbolu a samozrejme dá sa hovoriť o miernom vzostupe týchto chorých ideí v posledných rokoch, ale je to prirodzené. Kríza kapitalizmu plodí fašizmus pretože je jednoduché nájsť ľahké terče a ešte jednoduchšie riešenia.

9. Ako vidíš ďalšie spoločenské smerovanie Španielska a aké opatrenia využíva španielska vláda v boji s krízou a protestným hnutím?

Osobne vidím ďalšie smerovanie Španielskeho štátu veľmi čierno. Myslím si, že od reálnej a hlbokej spoločenskej zmeny nie je až tak ďaleko. Množiace sa tragédie, stále radikálnejšie protestné hnutia a mnoho ďalších faktorov napovedajú o tomto smere. Španielsko už istý čas nie je žiadnou demokraciou, je to diktatúra kapitálu, kde sú bežní ľudia trpiacimi na potápajúcom sa korábe, na ktorý sa dostali podvodom a klamstvom.

Španielska vláda reaguje na protestné hnutia veľmi tvrdo a totálne neľudsky, čo sa jej vráti ako bumerang už čoskoro. Nehovorím o mŕtvych a desiatkach ťažko ranených ľudí, študentov, dôchodcov, invalidov, matiek atď. z minulého roku, o ktorých hádam už každý, kto sa trochu hlbšie zaujíma vie. Len teraz v sobotu boli ďalšie masové protesty o ktorých bolo samozrejme v médiách ticho a ktoré sa skončili brutálnym zásahom polície. Niekoľko desiatok súdruhov je vo väzení, len v Madride bolo niekoľko desiatok ranených. Ťažko povedať presné číslo, preto sa ani nesnažím veľmi upresňovať. Dôležité je, že to vyzerá, akoby pravicová vláda vyťahovala z archívu frankistické zákony typu „bonzni suseda ak vieš, že je ľavičiar“. Je to pravda a je to fakt. Od sobotných demonštrácií bolo zadržaných niekoľko desiatok súdruhov a súdružiek ako som už vravel a represálie pokračujú. Aktuálne pokračuje monitoring sociálnych sietí – môžeš byť podozrivý z terorizmu len za to, že sharuješ nejaký status na FB alebo Twitteri. Nie jednému z kolegov minimálne vymazali FB profil kvôli obsahu, ktorý propagoval. Treba si dávať naozaj pozor.

Tak isto bolo za posledných niekoľko mesiacov násilne vysťahovaných niekoľko veľkých squatov – sociálnych centier, ktoré slúžia ako spoločenské a kultúrne priestory, kde sa ľudia majú možnosť slobodne zhromažďovať. Štát zo strachu pred akousi diverznou činnosťou má snahu zničiť všetko, čo je možné v aktuálnej situácií. Len pre predstavu o veľkosti hnutia v Barcelone, existuje tu okolo 550 squatov, z čoho veľká časť slúži širokej verejnosti a supluje taktiež terénnu, sociálnu a kultúrnu prácu štátu.

10. Aké kultúrne, hudboné a alternatívne trendy si zaznamenal v Španielsku? Reflektuje tamojšia kultúrna scéna zlú sociálnu situáciu v Španielsku?

Isteže. Ale ak čakáš, že ti porozprávam ako sú tu bežné koncerty radikálnych punkových kapiel, tak nie. Žiaľ, „hviezdy“ ako SKA-P, Boikot či Non Servium si nechávajú platiť za vstupné od 15-20 Eur vyššie, na čo väčšina naozajstnej alternatívnej ľavice peniaze nemá. Na tieto koncerty už chodia len deti rodičov, ktoré majú peniaze investovať do svojho imidžu v zmysle naleštených „ťažkých“ z ekologickej kože, značkovej herringtony a pod. Radikálna undergroundová ľavica sa stretáva na akciách iného typu. V Barcelone je momentálne veľmi populárna hudobná scéna „free party“, ktorá vznikla vo Francúzsku ako anarchistický politický projekt. Sú to vlastne ilegálne viacdňové technopárty (rave) v okupovaných výrobných halách firiem, ktoré skrachovali, alebo počas letných mesiacov mimo miest v horách alebo na vidieku. Ľudia si potrebujú vyčistiť hlavu. Ja si tu na staré punkové časy už tiež zaspomínam iba cez sluchátka a môj PC.

zdroj: http://www.szm.hng.sk/