Európou sa valí jedna revolta za druhou, jeden štrajk za druhým, ale kapitalizmus zostáva neotrasiteľne pánom situácie. Prečo je to tak? Novým fenoménom sú tzv. hnutia za skutočnú demokraciu. Najznámejším príkladom rozkvetu tohto hnutia je Španielsko. Státisíce ľudí okupovali námestia, žiadali skutočnú demokraciu a istoty, postavili sa neoliberálnej schéme kapitalizmu.
Nastolili požiadavky, ktoré chceli pretaviť do praxe. Realita? Nijaká revolúcia sa nekonala, aspoň zatiaľ, no pri tejto forme odporu sa jej asi ani nikdy nedočkáme. Príkladov je mnoho. Zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, či nové antisociálne opatrenia vlády, vyhnali vo Francúzsku do ulíc vyše 2 milióny ľudí, masové protesty však nedokázali nič. Odpor bol zase raz potlačený. Príkladov je neúrekom a všetky s podobným výsledkom. Z čoho pramení tento neúspech ?
Na začiatok si musíme uvedomiť, že všetky podobné hnutia čelia obrovskej sile, sile nadnárodnej buržoázie, domácej buržoázie, drvivej politickej reprezentácii, silovým zložkám, ako armáda, či polícia, no v neposlednom rade aj frakcionárstvu, nejednotnosti a chaosu vo vlastných radoch. Vládna oligarchia použije na udržanie svojej moci všetky prostriedky, ktoré bude dávkovať postupne, podľa stavu situácie. Na rozmetanie neorganizovaného davu stačí slzotvorný plyn, párkrát obuškom za ucho, či odstrašujúce zatknutie hlavných lídrov, či tých príliš nápadných a horkokrvných. Neskôr nasadenie niekoľkých konfidentov, ktorí sa šikovne zamiešajú do davu a spôsobia určité vandalské akty, ktorých účelom je popudiť verejnú mienku proti protestom a zmeniť ich len na akt plný anarchie a násilia. Tých praktík je určite omnoho viac, no to nieje cieľom môjho článku.
Pri odpore, ktorý má mať za následok zmenu systému však platia úplne iné zákony. Systém neporazíte naivným idealizmom, ale chladnokrvným realizmom, ktorý však vychádza z humanistického idealizmu. Idealizmus je hnacím motorom, no sním samotným nezmôžeme proti kapitalistickej mašinérii nič a na nešťastie tie tisíce demonštrantov po celej Európe, ale aj svete majú veľakrát len to, a tak sa vojny nevyhrávajú. Niekto by mohol namietať, veď nežná revolúcia u nás je príkladom naivného idealizmu, ktorý dokázal poraziť systém, no zdanie klame. Nitky už v pozadí ťahal niekto iný a všetko bolo dopredu perfektne vymyslené. Všetko ostatné boli len dobre pripravené kulisy. Ďalší môžu namietať, že pozrite sa do arabských krajín, tam dokázali spontánne zvrhnúť diktátorov. Áno dokázali, no systém nezmenili. Neviditeľná ruka trhu nechala padnúť Mubaraka a jeho kolegov v iných krajinách , lebo dobre vedela, že nejde o zmenu spoločenskú, ale o zmenu mocenskú, alebo začal v arabských krajinách prechod smerom preč od kapitalizmu? Ani v jednej, dokonca v Egypte skryto vládne Mubarakov režim ďalej. Na čele už nesedí hlavný “maharadža“ Mubarak, ale jeho ľudia z armády, či jeho neviditeľní “bojovníci“. Tieto revolúcie sú veľakrát obrovským podvodom, či chimérou. Porážka kapitalizmu je však už tvrdší oriešok.
Obrovskou slabinou dnešných protestných prodemokratických hnutí je práve v ich neorganizovanosti a nečitateľnosti. Organizovanosťou sa nedá nazvať vytvorenie konta na facebooku, cez ktorý sa ľudia aktivizujú, či zvolávajú na akcie. Organizovanosť neznamená ani rozloženie si stanov a bivakovanie na verejných priestranstvách. Samozrejme v určitom slova zmysle to je organizovanosť, ale mohol by som ju nazvať primitívnou organizovanosťou, prvý level, no my potrebujeme dosiahnuť ten desiaty! Organizovanosť znamená tvrdá krvopotná a systematická práca, ktorá pripravuje skupinu ľudí k cieľu, čiže revolúcii a zmene systému, nie režimu, tie padajú vcelku ľahko. Títo ľudia sa pripravujú na revolúciu, to znamená študujú, zoceľujú sa v organizovaní štrajkov, demonštrácií, taktike v triednych zápasoch a vedia hlavne čo chcú, pretože to, čo človek nechce sa menuje ľahko, no podstatné je to, čo má nahradiť krachujúci systém. Takýto človek sa musí odpútať od buržoázneho myslenia, myslenia, ktorého ho drží v mantineloch parlamentnej buržoáznej demokracie. To znamená, že voľby vyriešia všetko a postupnými zmenami prídeme k cieľu. Je to pasca, ktorá má v ľuďoch otupiť záujem o veci verejné. Všetko prenechať na našich zástupcov, veď oni všetko vyriešia za nás. Nie, my si musíme svoje práva vydobyť a bojovať za ne každý deň. Aj keď sa to niekomu bude zdať tvrdé, ale my žijeme v permanentnej triednej vojne, ktorá sa odohráva medzi nami obyčajnými pracujúcimi a nezamestnanými ľuďmi, čiže proletariátom a buržoáziou, našimi vykorisťovateľmi, ktorí získavajú svoj blahobyt z našej práce pre nich. Bojiskom sú naše pracoviská, továrne… Sociálny zmier slúži nato, aby sme sa uspokojili s momentálnym stavom a prijali otvorené otroctvo. Áno otroctvo, ale rafinované, ktoré je zakryté do krásneho demokratického šatu, no tá demokracia sa pre pracujúcich končí pri prvom strete s vládou kapitálu, respektíve pri siahnutí na súkromné výrobné prostriedky ,cez ktoré nás zbohatlícka oligarchia dennodenne ovláda. To sú hlavné línie, ktoré nám pomáhajú stotožniť sa s realitou a odhaliť veľký podvod menom parlamentná demokracia.
Moderným trendom občianskych hnutí, aj toho v Španielsku, či Francúzsku…. je apolitickosť, alebo výstižnejšie nestrannosť, nestraníckosť, nespájanie sa so žiadnou stranou, či ideou, ale všetko to zabaliť do jednotného balíka, ktorý má zmeniť charakter skazeného systému. Tento impulz je samozrejme pozitívny a to v tom, že takto sa dokáže dostať do ulíc kvantum ľudí, ktorých spája spoločná idea, a to boj proti súčasnému stavu. Dokážu vybojovať čiastkové body svojich požiadaviek, no nedokážu to podstatné, povaliť pôvodcu všetkých porúch, čiže kapitalizmus. Uvedomme si, že táto masa ľudí je zmeska množstva jedincov, ktorí si ten postup, či cieľ predstavuje odlišne, preto odlišne to bude aj presadzovať a odlišne sa bude aj chovať. Keď si to dáte do kopy, zistíte, že máte po kope kvantum ľudí, ktorí však v rozhodujúcich stretoch s mocou robia všetko odlišne a tam začína začiatok konca.Vy potrebujete jednotnosť v postupoch a požiadavkách. Čiže taktickú a strategickú jednotnosť. Zvolávať ľudí za účelom niečoho je síce pekné, no spájať ich pod krídlami nestraníckosti a tzv. všehochuti a spoločne bojovať za zmenu je bláznovstvom. Hnutie pri tak obrovskom systémovom strete potrebuje rozhodné líderské osobnosti, ktoré budú tvárou zmeny, potrebujú rozhodné stanoviská a vízie – čo robiť, ako to robiť a prečo to robiť, a to najhlavnejšie – potrebuje stmeliť masy pod určitou ideológiou, či programom. V tejto etape, keď dochádza k týmto trendom v pôvodne masových občianskych spontánnych hnutiach je možné aj ďalšie stmeľovanie a napredovanie. Keď hnutie nedôjde k tomuto bodu, tak sa automaticky časom rozplynie a prestane byť hrozbou, alebo teoreticky pri troške šťastia a následnom rozklade vládnucej moci môže rozložiť režim, no nedokáže zmeniť systém a to preto, lebo nebude mať jasný cieľ, čo začať budovať a ako obsadiť dôležité posty v štáte, nahradiť staré štruktúry. Z toho samozrejme logicky vyťaží najlepšie skoordinované politické a silno ideologicky ovplyvnené hnutie, ako napr. fašisti, alebo “recyklovaní“ politici s tou istou politikou, ale v novom obale, čo vlastne znamená normalizácia predošlého stavu.
To odhaľuje absurdnosť novodobej taktiky spájania ľudí s rôznym svetonázorom do hnutí, ktoré majú niečo zmeniť. Spájanie sa za každú cenu je slepá ulička, toto hnutie sa skôr, či neskôr rozpadne na mnoho frakcií. Príkladom je naše VPN, ktoré bolo budované podľa tejto schémy, a ktoré sa veľmi rýchlo rozpadlo na rôzne strany, iniciatívy a hnutia.
Ako som načrtol, druhý spôsob prerodu hnutia na pevnejšiu štruktúru je jeho nevyhnutnosťou, keď chce pomýšľať nad svojim ďalším pokračovaním. V tejto fáze sledujeme určitú hierarchizáciu a prerod na politickú stranu, ktorá si musí určiť štruktúru, svoje smerovanie, čiže prebieha zideologizovanie. Príkladom takéhoto prerodu je napr. hnutie zelených, ekologických aktivistov, ktoré sa pretransformovalo na zelené a ekologické politické strany.
Čo z toho vyplýva pre nás komunistov?
Určite musíme podporovať všetky možné spontánne hnutia, ktoré svojou apolitickosťou chcú bojovať proti kapitalizmu. Majú potenciál dostať do ulíc aj ľudí, ktorí by niečo podobné odmietli, keby to organizovali politické strany. Nemôžeme však splynúť s masou, ale práve naopak, svojimi krokmi a postupmi pomaly celé hnutie nasmerovať smerom k našim myšlienkam. Toto však nieje jednoduchá záležitosť a nikdy ju nezvládne komunistická strana, ktorá nie je revolučná, marxisticko-leninská. Iba takáto strana sa dokáže najlepšie zorientovať v revolučnom kvase. Príkladom nám musia byť boľševici. Ich strana sa celé roky chystala na revolúciu, vychovávala množstvo profesionálnych revolucionárov, dbala na disciplínu a organizovanosť. Systematicky si budovala svoje zázemie v armáde, továrňach, pracoviskách, či intelektuálnych kruhoch. Počiatočný impulz dali masy, ktoré vedeli, že takto to ďalej nemôže fungovať, no nevedeli čo má cársky režim nahradiť. Po zvrhnutí samoderžavia nastal pravý ideologický boj. Boj o mysle ľudí. Medzi sebou súperili všetky možné ideológie a politické strany a hnutia. Z tohto boja vyšli ako víťazi práve boľševici, ktorí sa ako jediní systematicky chystali na túto chvíľu, ktorá jedného dňa nastane a nastala. Boľševici boli pred revolúciou málopočetnou stranou, ich členská základňa dosahovala okolo 20 000 členov, ich politický vplyv bol dosť obmedzený a pre väčšinu obyvateľstva boli neznámou silou. Oni však dokázali nielen poraziť všetkých súperov na vlastnej strane politického spektra, ale vyhrali aj občiansku vojnu, ktorú rozpútali zjednotené sily kapitálu. Toto všetko dokázali práve tým, že prinášali dezorientovaným masám riešenia a postupy, ostrieľaných lídrov, ktorí to dokázali presadiť u ľudí, spätosťou s robotníckou, roľníckou a pracujúcou triedou, intelektuálne autority, ktoré však boli životne späté s vykorisťovanou väčšinou, nešlo o o tzv. alibistických salónnych intelektuálov, ako u nás napr. Chmelár, čistým štítom a charakternosťou svojho predchádzajúceho konania. Keby sa na túto revolučnú situáciu systematicky nepripravovali, nič z toho by nedokázali. Z toho všetkého nám vyplýva, že keď raz chceme byť úspešní v porazení kapitalizmu, musíme sa zjednotiť pod krídlami revolučnej marxisticko-leninskej strany, ktorá sa tak nechová len na papieri, ale aj v praxi, a ktorá jediná je schopná pomôcť dezorientovaným masám, ktoré v tejto strane nájdu svoju najväčšiu oporu, čo sa vzápätí prejaví v zohraní jej hlavnej úlohy v nastolenej revolúcii.
Nie spájanie sa komunistickej strany so skrachovanými tzv. ľavicovými a robotníckymi stranami tipu ZRS, ĽB, Úsvit či SDĽ, nám prinesie úspech, ale systematickou revolučnou marxisticko-leninskou politikou, ktorá nás bude pripravovať na rozhodujúci stret s kapitalizmom. Podobné ľavicové koalície a spájania sú akurát tak dobré k zničeniu komunistického charakteru a postupná plíživá premena na systémovú , reformistickú a sociálnodemokratickú stranu, ktorá bude mať možno plné reči o boji proti kapitalizmu, ale na druhej strane bude poberať všetky výhody buržoázneho parlamentarizmu a strana nám definitívne zburžoáznie a staneme sa takými istými, ako tí proti ktorým bojujeme. To nech je pre nás obrovským varovaním.
Zaspal dobu. ...
...ktorému sekundovala justícia, ...
tesa Čiže bývalý jednofarebný ...
Totalita je vtedy keď riadiace funkcie ...
tesa A v demokracii nastupuje totalitarizmus... ...
Celá debata | RSS tejto debaty