Miroslav Pomajdik

Krátko po obnovení Poľska (16. novembra 1918), zahájil Piłsudski vojenské manévre, s cieľom obsadiť všetky územia na východe, ktoré kedysi patrili do Poľského kráľovstva. Poliaci nehodlali rešpektovať právo východných národov na sebaurčenie.

Piłsudského politika bola silne imperialistická a nacionalistická. Vyznačovala sa netolerantným postupom, kedy Piłsudski nechcel ani len počuť o právach Rusínov, Bielorusov, Ukrajincov… Piłsudski sa nechal počuť, že: „Poľsko je vlastne bez hraníc, a všetko, čo môže získať na západe, bude darom koalície, lebo tam vlastným silám nevďačíme za nič. Naproti tomu za zisky na východe budeme vďačiť výlučne sebe, našim vlastným vojenským silám.“

Tak postupovala aj zahraničná poľská reprezentácia, ktorá sa pri určovaní západnej hranice Poľska plne spoľahla na Dohodu, no pri konštituovaní východných hraníc, ktoré Poliaci vytvárali vojnou, boli na odporúčania Dohody hluchý. Poliaci začali od konca roku 1918 postupne obsadzovať západnú Ukrajinu / Halič /,či západné Bielorusko

Situácia v tejto časti Európy bola veľmi hektická a nepriehľadná. Z týchto území sa práve sťahovala porazená nemecká armáda. Na Ukrajine sa moci uja l ata man Petľura. Ten vyhlásil Západoukrajinskú ľudovú republiku, do ktorej zahrnul aj územie Haliče. Na západe Ukrajiny tak operovali okrem nacionalistických jednotiek Petruľa, aj ukrajinskí anarchisti tzv. machnovci, ktorí boli pod vedením Machna, poľská a Červená armáda, plus vojská monarchistov. Viedla sa vojna každý, proti každému.

Dohodové mocnosti s nevôľou sledovali priebeh boľševickej revolúcie. Chystali plány, ktoré ju mali už v zárodku poraziť. K tomuto účelu vyzbrojovali a financovali rumunskú armádu, ktorá mala byť nasadená na intervenciu do boľševického Ruska. Iskra revolúcie preskakuje aj do Maďarska. Dňa 21.marca vyhlasuje Béla Kún, maďarský komunista, Maďarskú republiku rád. Už 16. apríla, na nátlak Dohody, vstupujú rumunské vojská do Maďarska, k postupu sa pripája 27. apríla aj Československo, ktoré obsadilo mesto Miškovec a uhoľný revír v okolí mesta Salgotarján. Maďarská boľševická armáda prešla 20. mája do protiútoku a do polovice júna obsadila väčšinu východného Slovenska, až po poľskú hranicu. Dňa 16. mája 1919 vzniká Slovenská republika rád, na čele s českým komunistom Antonínom Janouškem. Sídlo vlády bolo v Košiciach. Slovensko sa malo stať spojivom, medzi Červenou ruskou a maďarskou armádou. Na nátlak Dohody, ktorá pohrozila maďarským komunistom priamou intervenciou, začali Maďari sťahovať svoje červené vojsko zo Slovenska. Po odchode maďarskej Červenej armády a postupnom znovu obsadzovaní Slovenska československým vojskom, zaniká 5. júna 1919 aj Slovenská republika rád. Rumunská vojenská intervencia a biele povstalecké maďarské jednotky pod vedením Hortyho, rozkladá aj Maďarskú republiku rád. Začína tzv. biely teror, ktorému padlo za obeť okolo 40 000 komunistov, ľavičiarov a sympatizantov revolučnej vlády. V Maďarsku nastupuje fašistická vláda, pod vedením doživotného regenta Hortyho. Pod tlakom poľských vojsk zaniká začiatkom júna 1919 aj Západoukrajinská ľudová republika Ataman Petľura uzatvára mierovú dohodu s Poľskom. Poliaci v tom čase ovládli väčšinu Litvy, západné Bielorusko, celú západnú Halič a začali prenikať hlbšie do vnútrozemia Ukrajiny. Poliaci obsadili ropné ložiská v okolí Borislawi, čo priamo zasiahlo aj československé hospodárstvo. Č SR malo uzavretú dohodu so západoukrajinskou vládou o dodávke ropy na svoje územie, no po zrútení Západoukrajinskej republiky a prebratí ropného územia Poliakmi, sa dodávky ropy pre ČSR zastavili. Poliaci neakceptovali žiadne medzinárodné dohody predošlej ukrajinskej reprezentácie a preto ČSR odmietli dodávať ropné zásoby. ČSR stálo pred hospodárskym kolapsom, lebo ropa z Ukrajiny bola životne dôležitou surovinou pre čs. hospodárstvo. Až po nátlaku Dohody na Poľsko, Poliaci obnovili dodávky. Piłsudski nadviazal styky s vodcami ruských monarchistov Kolčakom a Denikinom. Chcel vytvoriť väčšiu koalíciu na zničenie boľševikov, no obidvaja vodcovia odmietli Piłsudskéh o návrhy, lebo počítali s obnovením cárskej ríše v historických hraniciach a s existenciou samostatného Poľska nerátali. Červená armáda sa zatiaľ vyhýbala stretom s poľskou armádou. Nemohla si dovoliť viesť vojnu na viacerých frontoch, najprv potrebovala poraziť monarchistické biele vojská a preto sa stiahla za demarkačnú líniu, ktorú určil Brest-litovský mier s Nemeckom.

Na konci roku 1919 začala nová ofenzíva denikinovej a judeničovej armády. Judeničové jednotky priamo vyzbrojili a financovali dohodové mocnosti. Dohoda prijala s nadšením postup bielych vojsk a britská diplomacia začala tlačiť na Piłsudského, aby sa aj jeho vojsko zúčastnilo bielej ofenzívy. Piłsudského jednotky sa však po dobytí Minsku zastavili a ďalej nepokračovali. Piłsudski nezabudol Denikinovi jeho nesúhlas s postupom Poliakov na Ukrajinu a pohŕdavý postoj k Poliakom. Denikinov začiatočný postup Červená armáda zastavila a sama previedla protiofenzívu. Denikinové zdecimované jednotky ustúpili až na Krym. Judeničová armáda, do ktorej vkladala svoje nádeje Dohoda, nesplnila svoje poslanie a jej torzo utieklo do Estónska, kde ich následne miestna vláda odzbrojila. V januári 1920 boľševici rozdrvili aj posledné Kolčakové jednotky, operujúce na Trans-sibírskej magistrále. Kolčak začal rokovať s československými legionármi, pôsobiacimi na magistrále o spoločnom postupe proti boľševikom

Tí však odmietli a Kolčaka vydali Červenej armáde. Kolčak bol popravený 7.februára 1920 v Irkutsku. Dohoda taktiež plánovala zapojiť československé légie na Sibíri do povsta nia proti b oľševikom, no tieto snahy nakoniec stroskotali. Legionári sa usilovali dostať hlavne naspäť do vlasti. Napriek tomu dochádzalo k stretom s boľševikmi, no po podpísaní mierovej dohody, legionári dodržiavali neutrálny postoj a preto vydali aj spomínaného Kolčaka. Porážkou Judeniča, Kolčaka a Denikina, bola prakticky občianska vojna v Rusku rozhodnutá. Ešte tu boli jednotky bieleho generála Wrangela na Kryme.

Piłsudského neochota podporiť biele vojská v boji proti boľševikom znamenalo zhoršenie vzťahov s Dohodu. Tá 8. decembra 1919 určila „Curzonovú líniu“, ktorá sa mala stať hranicou medzi Poľskom a boľševickým Ruskom. Poľsko neakceptovalo Dohodu vytýčenú hranicu a 25. apríla začali Poliaci novú ofenzívu a 7. mája dobyli Kyjev. Červená armáda podnikla protiútok a postupne vytlačila poľské jednotky z Bieloruska a západnej Ukrajiny a oslobodzuje mestá Vilnius, Minsk, Kyjev. Zaskočen ý Piłsudski sa pod ťarchou možnej porážky skontaktoval s atamanom Petruľom, s ktorým ešte pred nedávnom bojoval. Na spoločnej porade Piłsudského a Petruľa sa obaja dohodli na spoločnom postupe proti boľševikom. Piłsudski dokonca sľúbil Petruľovi vznik Ukrajinskej republiky, ktorú pred časom pomáhal sám rozkladať. Červená armáda vytvorila na odrazenie Poliakov dve armádne zbory- Juhozápadný, ktorý viedol Jegorov so Stalinom a Západný, ktorý viedol Tuchačevský. Juhozápadný armádny zbor mal za úlohu vytlačiť Petruľové jednotky z Ukrajiny a Západný armádny zbor udrel priamo na Poliakov. Červená armáda sa zastavila asi 40 km pred Varšavou.

Dohodové mocnosti prekvapil postup Červenej armády a začali podnikať kroky na podporu Poliakov. Maďari vycítili príležitosť a Horty deklaroval pomoc Poľsku, zostavením jazdeckej armády, ktorá mala pomôcť odraziť Červenú armádu. Hortyho návrh sa stretol s pozitívnymi ohlasmi a Dohoda podporila aj navŕšenie maďarskej armády, skoro na 400 000 mužov. Horty žiadal obsadiť karpatské priesmyky na východnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi, čo vnímala československá strana ako možný akt destabilizácie ČSR. Zatiaľ nebol vylúčený ani maďarský zásah. Dohoda potrebovala urýchlene dodávať vojenskú a materiálnu pomoc Poľsku a jedinou možnou alternatívou boli železničné dodávky cez ČSR.

Tie začali prúdiť od začiatku roku 1919 po trase Břeclav- Bohumín. Dňa 21. mája 1920 však železničné odbory po vzájomnej porade v Břeclavi, zastavili dodávky zbraní. Železničiari nesúhlasili s poľskou agresiou proti Sovietskemu Rusku a preto 5. júla zastavili všetky transporty do Poľska. Železničiarski proletariát sa nijak netajil sympatiami k boľševickej revolúcii a bolo to je z významných vystúpení pracujúcich v ČSR, ktoré podporovali boľševickú revolúciu. Na Slovensku však odbory nemali takú veľkú silu, bolo to aj v dôsledku zachovania starej riadiacej štruktúry z Uhorska a preto čs. vláda posielala vojenské transporty Poľsku cez Slovensko. Cez trate Košice- Humenné- Medzilaborce…. a Prešov- Sabinov- Nowy Sącz. Dohoda tlačila na čs. vládu, aby vyslala proti Červenej armáde svoje vojsko, čo bolo odmietnuté, aj vďaka veľkému odporu zo strany obyvateľstva, ktoré odsudzovalo poľskú militaristickú politiku.

Poliaci požiadali oficiálne o vojenskú a hospodársku pomoc Dohodu. Tá práve rokovala v Spa / 5.-10. júla /. Za poľskú stranu mal hlavné rokovacie právo Grabski. Spojenci podmienili pomoc splnením nasledujúcich bodov. 1. Poľsko podpíše zmluvu o prímerí na základe hraničnej čiary, ktorú navrhla Najvyššia rada dňa 8.decembra 1919 / tzv. Curzonová línia /, ponechá Villnius v hraniciach Litvy a príjme rozhraničujúcu líniu vo Východnej Haliči podľa súčasnej línie.

2. po podpísaní zmluvy o prímerí sa zúčastní na konferencii zvolanej do Londýna s účasťou Poľska, Ruska, Fínska, Litvy, Lotyšska a zástupcov Východnej Haliče cieľom nastoliť trvalý mier

3. príjme rozhodnutie Najvyššej rady vo veci hraníc Litvy, budúcnosti Východnej Haliče, rozdelenia Tešínskeho Sliezska.

Túto dohodu Grabski podpísal. Po vytlačení Červenej armády z Poľska, Poliaci nerešpektovali Curzonovú líniu a znova obsadili oblasti, na ktoré nemali podľa zmluvy nárok. Mierová dohoda, ktorá ukončila túto vojnu, bola podpísaná v Rige 12.októbra 1920.

Poliaci zajali počas bojov 130 000 vojakov Červenej armády, z nich sa asi 86 000 domov nikdy nevrátilo, zahynuli v Poľsku následkom mučenia, hladu a popráv. Poliaci dodnes nevysvetlili, čo sa s danými vojakmi stalo. Poliaci na dobytých územiach praktizovali asimilačnú politiku, ktorej padli za obeť tisíce ľudí. Popravy, perzekúcia, lynčovanie a vypaľovanie nepoľských dedín, tým všetkým prešlo rusínske, ukrajinské, bieloruské obyvateľstvo, no o tom snáď inokedy.

Pri rozdeľovaní Poľska, ktoré sa uskutočnilo medzi Nemeckom a ZSSR v roku 1939, tzv. pakt Ribentrop- Molotov, si ZSSR nárokoval len na tú oblasť, ktorú mu garantovali ešte dohodové mocnosti, tzv. Curzonová línia. ZSSR si nezobral nič naviac. Dnešní poplatní historici operujú s tým, že práve tento pakt začal 2.sv. vojnu a Sovieti okupovali a rozbili Poľsko, akosi už nespomenú, že západné mocnosti a Poliaci robili všetko preto, aby hneď v zárodku zlikvidovali boľševickú revolúciu a keď im to nevyšlo, tak sa zamerali na nacistické Nemecko, ktoré nasmerovali na ZSSR. Poľsko dostalo tesne pred vojnou od Nemecka a západných mocností dodatočné územia na Slovensku. ZSSR niekoľkokrát podával Poľsku pomocnú ruku pri ochrane pred Nemeckom, čo však Poliaci neakceptovali.

Ústupkami nacistom, likvidácia Rakúska, ČSR a umožnenie útoku na Poľsko, sú popri fašistických režimoch a nacistického Nemecka hlavnými zodpovednými za rozpútanie 2. Svetovej vojny práve západné mocnosti.

Po 2.svetovej vojne tieto nároky potvrdili všetky spojenecké krajiny a definitívne hranice ZSSR boli totožné s Curzonovou líniou. Poľsko dostalo ako kompenzáciu územia na západe.

Miroslav Pomajdík

Zdroje- Andráš, Matej, Severné hranice Slovenska, Kubko Goral, Bratislava 2007

Jelínek, Petr, Zahranično- politické vzťahy Československa a Poľska 1918- 1924, vydala Matica Slezská, Opava 2009

Lapitka, Marián, Tuchačevskij- Červený Napoleon, Historická Revue, 7/2001, ročník XII