Miroslav Pomajdik

Píše sa rok 2008, presnejšie 1. 8. 2008 a nemožné sa stáva skutočnosťou. Posledný ruský cár Mikuláš II. je v tento deň ruským najvyšším súdom vyhlásený za obeť sovietskych represálií a je plne rehabilitovaný. Už v roku 2000 ruská pravoslávna cirkev vyhlásila tohto monarchu za svätca. Neprestávam sa čudovať, ako sa v dnešnej dobe stane z masového vraha obeť a dokonca svätec. Ruský najvyšší súd jediným verdiktom prepísal históriu svojej krajiny. Rehabilitovaním Romanovcov najvyšší súd otvorene vysmial a pošliapal spomienku na milióny neprávom povraždených ruských občanov vo vtedajšom cárskom Rusku. Pozrime sa na vládu posledného cára

Mikuláša II. vo faktoch .

Už jeho inaugurácia za ruského cára sa začala krvavo, keď pri jeho korunovácii organizátori nezvládli prípravu ceremónie a pri rozdávaní cárových obrazov bolo ušliapaných 4 000 ľudí. Cár po oboznámení sa s touto skutočnosťou ceremoniál neprerušil a pokračoval pokojne ďalej. Usporiadatelia dostali za “skvelo“ vykonanú prácu dokonca od Mikuláša štátne vyznamenania.

Fíni a Poliaci v monarchii

V ruskej časti rozdeleného Poľska odmietli žiaci spievať ruskú hymnu „Chráň nám Bože cára.“. Nasledovalo zatváranie množstva gymnázií a represálie na študentoch poľskej národnosti. Veľké represálie postihli aj Fínov, ktorí sa vehementne bránili násilnej rusifikácii, ktorú nariadil samotný cár. V júni 1902 cársky režim zakázal na území pridruženého Fínska používať úradníkom fínštinu. Mohli používať jedine ruštinu, kto ju neovládal stratil zamestnanie. Každý Fín, ktorý odmietol vstúpiť do Ruskej armády mal byť disciplinárne riešený ako zradca a najvyšší trest bola guľka. Nasledovalo pozastavenie platnosti fínskej ústavy. Diktátorské právomoci, ktoré mali zlomiť odpor Fínov udelil cár – Nikolajovi I. Bobrikovovi. Pri demonštrácii konanej v roku 1904 v poľskej časti Ruska, zastrelila cárska armáda 6 Poliakov, 26 ich bolo zranených a stovky z nich uväznili. V rámci rusifikácie bolo rozhodnuté, že v poľských oblastiach môžu dejepis a zemepis vyučovať len Rusi a to len v ruskom jazyku. V roku 1908 bol rozpustený Fínsky snem a v roku 1909 rozpustil cár aj fínsky krajinský snem, čím sa krajina stala provinciou Ruska. Fíni spolu s Poliakmi a ostatnými nedobrovoľne rusifikovanými národmi bojovali za svoje národné práva, čo ich stálo nemálo obetí. Odhady hovoria o pár tisíc padlých v boji za svojbytnosť týchto národov.

Židovská otázka

Pogromy na Židov – nič neobvyklé. Cársky režim podnecoval v ľuďoch nenávisť voči židovskému etniku žijúcom v Rusku, následne čoho bolo proti Židom konané pogromy. Policajné jednotky a kozáci dostávali vždy jasné pokyny – nezasahovať, nechať tomu voľný priebeh. Jedny z najväčších pogromov sa odohrali napr. v apríli 1903, kedy boli v Kišiňove pozabíjané stovky Židov. Pri pogrome v septembri 1903 v meste Gomeľ bolo zavraždených 20 Židov. V máji 1905 v centre Volynskej gubernie Žitomír bolo pri pogrome zabitých 200 Židov. Cársky režim opäť nič nepodnikol na upokojenie situácie, práve naopak, na mnohých miestach pomáhali policajti a kozáci vraždiť Židov. Ďalšie protižidovské pogromy živené cárskym režimom vypukli v Odese a Bialystoku, kde ich padlo vyše 100. Počas Mikulášovej vlády boli pozabíjané tisíce Židov. Židia nemali v Rusku skoro žiadne práva. Ich vraždenie sa málokedy vyšetrovalo. Cár zvykol zvaľovať všetku vinu za nepokoje práve na nich. Jeho dekrétom z roku 1903 sa Židom zakazovalo nadobúdať nehnuteľnosti a pôdu mimo ghét kde žili.

Robotnícka a študentská otázka

V marci 1901 dal cár Mikuláš II. príkaz kozákom a polícii rozohnať zhromaždenie študentov k príležitosti 40. výročia zrušenia nevoľníctva. Po rozohnaní študentov nasledovali po celom Rusku študentské nepokoje. Študenti sa domáhali prepustenia svojich spolužiakov neprávom väznených v cárskych väzniciach. Študentská revolta proti monarchii pokračovala aj v roku 1902, začo si študenti vyslúžili zatvorenie Polytechniky v Kyjeve a následné uzatvorenie desiatok univerzít vrátane Moskovskej. Ani s robotníkmi sa cársky režim nemaznal. Pri robotníckej demonštrácii v marci 1902 v juhoruskom meste Batumi bolo armádou zastrelených 30 robotníkov. V roku 1903 sa opäť rozhoreli demonštrácie proti cárizmu. V meste Baku vstúpilo do štrajku 45 000 naftárskych robotníkov, železničiarov, zamestnancov dopravy, sadzačov atď. . Proti štrajku bola nasadená armáda v sile 6 000 mužov. Výsledok – pár stoviek mŕtvych, no napriek tomu sa za chvíľu štrajky rozšírili po celom južnom Rusku až po Odesu. V Kyjeve armáda pri potláčaní pokojnej demonštrácie zastrelila 100 robotníkov.

Rok 1904 nebol o nič kľudnejší ako pominulé roky. Do ulíc Moskvy a St. Peterburgu a v ďalších mestách vyšli študenti a robotníci, aby vyjadrili svoj nesúhlas s cárom. Demonštráciu rozohnali kozáci. Do štrajkov vstúpila väčšina robotníkov zo zbrojárskych závodov, okolo 30 000.

Krvavá nedeľa

V St. Peterburgu sa odohrala 22. 1. 1905 jedna z najväčších masakier cárskeho režimu. Okolo 140 000 robotníkov, žien a detí chceli cárovi odovzdať petíciu v ktorej požadovali 8 hodinový pracovný čas, zákon na ochranu robotníkov, agrárne reformy, zrušenie cenzúry, či odluku cirkvi od štátu. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Na námestí pred Zimným palácom čakali na protestujúcich vojaci, ktorí na rozkaz začali páliť do neozbrojeného pokojného davu. Na mieste ostalo vyše 1 000 mŕtvych, zranených bolo do 2 000 ľudí, z ktorých ešte niekoľko stoviek podľahlo zraneniam. Svet ostal šokovaný a konečne videl v plnej kráse pravú tvár cárskeho Ruska. Cár po tejto udalosti vyhlásil v St. Peterburgu vojenskú diktatúru.
Robotníci zo solidarity k svojim mŕtvym druhom spustili po celom Rusku vlnu štrajkov a demonštrácií. Začali sa búriť aj vojaci napr. na krížniku Potemkin, Minin a niekoľko ďalších námorných jednotiek. Pridala sa k nim celá posádka námorníctva v Sevastopole, ktorá povstala proti cárovi. Moskvu ochromil generálny štrajk.
Robotníci žiadali odstránenie cárizmu a vyhlásenie republiky. Železničiari vyhlásili na celom území generálny štrajk. Nasledovali ich aj poštový a telegrafní zamestnanci, ktorí prerušili spojenie s ostatkom sveta. Na nepokoje ktoré zachvátili celú krajinu nasadil cár verné jednotky armády a kozákov, ktorí pri nastolovaní poriadku povraždili okolo 10 000 ľudí. Len v Moskve bolo z tohto počtu zabitých vyše 1 000 občanov.
Podľa dobového dokumentu vedelo v roku 1907 čítať v Rusku len 29% mužov a len 13% žien. V 1908 bolo rozhodnuté, že ženy nemôžu študovať na univerzitách. Cársky režim zverejnil správu, že v rokoch 1909 až 1910 popravil 2 000 odporcov cárizmu. V roku 1912 štrajkovali za lepšie pracovné a životné podmienky robotníci z baní na zlato. Polícia ako vždy štrajk potlačila a zastrelila 300 robotníkov a rovnaký počet ich zranila.

To bol výber z tých najkrvavejších udalostí. Cár nikdy nevyjednával. Ako na bežiacom páse schvaľoval popravy a použitie strelných zbraní proti pokojným demonštrantom. Za jeho panovania opustilo krajinu okolo 4 000 000 Rusov. Cár držal krajinu v totálnej chudobe, zaostalosti a každý hlások ľudu bol utopený v krvi. Jeho krutovládu neprežili milióny biednych poddaných. Decimovali ich choroby, hlad, kozáci a vojny – všetko dôsledok neobmedzenej cárskej moci. Tak veril v osvietenosť a nedotknuteľnosť svojej osoby, že po vypuknutí 1.svetovej vojny vyhlásil sám seba za hlavného veliteľa všetkých vojenských ruských síl, čo malo za následok katastrofálne premrhanie množstva životov ruských vojakov, ktorých vojvodca vrhal do obrovských jatiek bez akéhokoľvek rozmyslu.

Nemôžeme sa čudovať, že nakoniec Romanovcov stihol rovnaký osud ako ich obete. Boli popravení boľševikmi. Musíme sa vžiť do doby, ktorá vtedy panovala v Rusku. Obrovská nenávisť voči cárskej rodine. Boli symbolom všetkého utrpenia poddaných. Je veľkou škodou, že cárska rodina bola popravená bez súdu, pred ktorý mal byť postavený cár Mikuláš II. spolu s manželkou Alexandrou Fjodorovnou / ktorá prakticky viedla krajinu s Mikulášom, ktorý bol pod jej obrovským vplyvom a vplyvom fanatického psychopata a kňaza čiernej sekty – Rasputina / a následne po procese, na ktorom by sa ukázali všetky svinstvá cárizmu, ktoré by boli jasnou obžalobou celej krutovlády. Cár s cárovnou mali byť riadne odsúdení a popravení. Ľahko sa nám to teraz hodnotí, no osud to chcel inak. V panike, keď sa blížili bielogvardejské monarchistické oddiely k Jekaterinburgu, kde držali cársku rodinu, bola celá rodina popravená. Toto rozhodnutie bolo učinené v chaose tých dní, kedy pri prípadnom oslobodení cára a jeho rodiny by sa nikdy nenaplnila spravodlivosť, a tak v zmätku zobrali spravodlivosti do svojich rúk. Prišli sme tak o možnosť postaviť cára a jeho manželku tvárou v tvár ich zločinom a dnes paradoxne vyšli vykonávatelia rozsudku ako vrahovia a cárska dvojka ako mučeníci. Veľkou chybou bolo aj to, že za hriechy rodičov boli potrestané aj ich deti, ktoré zomreli tak isto nevinne, ako množstvo detí robotníkov, ktoré zmietol režim ich otca. Zľutoval sa cár nad neuveriteľným množstvom nevinných rodín, ktoré demonštrovali proti neľudskému systému? Nezľutoval! Rehabilitoval niekto tie milióny obetí cárskeho režimu? Poznáme ich mená, osudy? Nie! Krásne zadosťučinenie obyvateľom, ktorí žili a umierali počas vlády svätej dynastie Romanovovskej. Neodpúšťajme vrahom a nezľahčujme ich zločiny. Pamätajme a nezabúdajme a hlavne hľadajme objektívnu pravdu a nedeľme vraždenie jedného za humánne a toho druhého za nehumánne. Veď zabíjanie vždy ostane len zabíjaním a nato nezabúdajme, už len kvôli ich obetiam.

Miroslav Pomajdík