Miroslav Pomajdik

Každý deň, keď chodím po našich uliciach, vidím množstvo apatických ľudí. Ľudia šomrú na dnešné pomery, na to ako ich deti nemajú po absolvovaní štúdia zamestnanie, ako opúšťajú svoje rodné dediny a mestá a odchádzajú do zahraničia. Sme radi za každú almužnú, ktorú nám zamestnávateľ vyplatí, dnes sa tomu vraví výplata. Ceny potravín a energií idú každý rok dramaticky hore, no len tá naša almužná akosi stagnuje. Po svete a u nás vyčíňa stále ta nešťastná kríza, treba sa uskromniť, nie je na výplaty, nieje na odmeny, nieje pomaly na nič.

Žijeme v neustálom strese, či dokážeme splatiť tú, či onú pôžičku. Niekto by mohol namietať, že tí čo si požičiavajú si za to môžu sami, no to je veľmi krátkozraké videnie problému. U nás si ľudia nepožičiavajú preto, že chcú luxus, u nás si ľudia požičiavajú, aby prežili. Drvivá väčšina pôžičiek putuje na to najzákladnejšie a to sú potraviny, energie, nájom, či nevyhnutné spotrebiče pre náš život.

Náš život ovláda strach, lebo človek ovládaný ekonomicky, nemôže byť nikdy slobodný. Myslíte si, že to, že môžete voliť, to z Vás robí slobodných ľudí? Tak to sa veľmi mýlite. Sami ste si museli dať veľakrát otázku, ako je to možné, že raz je pri moci Dzurinda, raz Mečiar, raz Fico a vy sa máte stále rovnako zle? Nič sa nemení, všetko plynie v zabehnutých koľajách. To nieje náhoda, lebo vo voľbách nejde o nič, volíte vždy len tých, ktorých ovládajú vyššie šedé eminencie. Politici sú bábky, ktoré slúžia kapitálu, finančnej oligarchii. To čo sa mení každými voľbami je len to, aká ekonomicky spriaznená elita sa dostane ku korytám.

Každú stranu podporujú iní finanční oligarchovia a každá víťazná strana im zato potichúčku rozdá štátne zákazky a majetok. Oni dostanú za to tučné provízie a sú za vodou. Vo voľbách si volíme jednu, druhú, alebo tretiu finančnú oligarchiu, ktorá nás bude najbližšie 4 roky ovládať. Voľby sú tragikomická fraška, lebo v kapitalizme majú v rukách moc len tí, čo majú kapitál a peniaze.

Cez peniaze a súkromné vlastníctvo podnikov, fabrík, pracovísk, nás dennodenne ovládajú. Každé ráno chodia tí šťastnejší do práce. Akú slobodu pociťujete v zamestnaní, keď vždy sú v hierarchii tí, čo sú nad Vami a ktorí vás defakto vlastnia. Diktujú vám všetko. Naše pracoviská sú diktatúry, v ktorých máte minimálne slobody. Ste tam len nato, aby ste vykonávali ich rozkazy, na nič sa nepýtali a všetko spravili tak, ako vám kážu. Je tu sloboda voľby… samozrejme že je, ako by Vám povedali najvernejší obhajcovia kapitalizmu, veď si môžete vybrať medzi množstvom zamestnaní. Áno, môžete si vybrať medzi jednou diktatúrou , alebo druhou, lebo na všetkých pracoviskách rozhodujú tí, čo daný podnik, alebo firmu vlastnia.

Čo to je za slobodnú voľbu? Sami musíte uznať, že toto veru sloboda nieje. Prečo sa proti tomuto nebúrite, prečo to beriete ako fakt s ktorým sa nedá nič robiť. Prečo dopustíte, aby ste vy dostali na výplatnej páske 300, 400, 500 Eur a Vaši šéfovia a manažment 2, 3, 4, 5, 6 tisíc Eur… Vy ste pôvodcom ich ziskov, vy ste zdrojom pravých hodnôt, na vás stojí a padá naša spoločnosť. Máte v rukách obrovskú moc, moc zničiť túto diktatúru peňazí. To by ste sa ale museli zbaviť vnútorného strachu.

Viem, nie je to vôbec ľahké, môžete prísť o veľa, o prácu, príjem, neuživíte svoje deti, nezaplatíte nájom a môžete sa ocitnúť na ulici, toto všetko sa môže stať, no hlavné je začať prebúdzať celú spoločnosť a stavať sa na odpor jednotne- kolektívne. Len štrajky, demonštrácie, preberanie podnikov a jasný cieľ za čo bojujeme, dokáže zmeniť zabehnuté koľaje. Nesmieme sa zmieriť stým, že sme vo vlastnej krajine otrokmi nenažrancov, ktorí nás vyciciavajú ako pijavice. Vysávajú z nás chuť zo života, pomáhajú šíriť medzi nami závisť, zlosť, beznádej a apatiu a to im hrá samozrejme do karát. Oni potrebujú, aby sme my čo sme dole nedržali pokope, aby sme sa hádali a krivo na seba ukazovali. Ten dostal o 100 Eur viac ako ja, ten o 40 Eur viac, takto veľakrát rozmýšľame, miesto toho aby sme sa pýtali, prečo dostal náš šéf o 3 tisíc Eur viac ako ja, prečo bankári získali miliónové odmeny, prečo si manažment vypláca tisícové provízie. To sú tie správne otázky.

Začnite myslieť triedne. Ten kto patrí do vašej sociálnej skupiny a triedy, ten je  a musí byť váš spojenec, lebo ste na jednej lodi a proti Vám stoja oni , ktorí vás ovládajú, ktorí vám berú slobodu vo vašej práci, vo vašom celom živote, ktorí vám len rozkazujú a od Vás chcú, aby ste držali hubu a krok. Pozrite sa vôkol seba. Pozrite sa na naše vzájomné ľudské odcudzenie, ktoré pramení z nerovného bohatstva. Toto všetko náš ničí a robí z nás stroje. Je na čase , aby sme začali myslieť, aby sme začali bojovať za to čo je naše, aby sme začali podrývať hlinené nohy tohto egoistického a hnilého kapitalistického systému.

Kapitalizmus nás nerobí šťastnejších, kapitalizmus ničí našu ľudskú podstatu, spolupatričnosť, kolektívnosť a stavia nás jeden proti druhému. Povstaňte a bojujte, bojujte za svoju budúcnosť, za budúcnosť ľudstva a celej spoločnosti, za zachovanie našich práv, za slobodný život, ktorý nám zobrali finanční oligarchovia. Otázka stojí kto z koho…zatiaľ majú na vrch, no verím že príde deň, keď tí hore nebudú vedieť ako ďalej s tou svojou nenažranosťou a my dole sa zjednotíme, vzchopíme a raz a navždy zmetieme z povrchu zemského túto pliagu, ktorá nám toľké ruky púšťala žilou.

Trieda proti triede, dole s vládou bohatej menšiny ! Socializmus alebo barbarstvo!

Miroslav Pomajdík