Miroslav Pomajdik

Kedysi jasné pomenovanie triedne zápasy nahradila formulka- sociálne konflikty, sociálne nepokoje. Znie to lepšie a nieje to také do očí bijúce, ako keby sa veci pomenovali jasným menom a to triedny boj, či triedny zápas. Toto slovo sa dnes už nenosí a je prejavom akéhosi archaizmu. Kto nebodaj hovorí o triednom boji, je hneď branný na zodpovednosť, v tom lepšom prípade Vás obvinia z toho, že ste akýsi pobláznený marxista, či boľševik a však formulku triedny boj začína používať rada ľudí, ktorých by sme len ťažko mohli považovať za ľavičiarov a to tobôž nie za komunistov.

Neoliberálna schéma zažíva obrovský pád, jej dogmy sa rúcajú a tým sa na svetlo sveta dostáva všetko svinstvo, ktoré držalo po kope tento dravý nesociálny egoistický systém. Triedny boj tu bol vždy a vždy aj bude, len forma boja a nástroje sa menia, podstata zostáva.

Šírenie triedneho boja je zo zákona trestné a je zabalené do rovnakého vreca, ako šírenie rasizmu a intolerancie. Dajme si príklad z praxe. Manažéri, bankári a rôzny finanční špekulanti dovedú ekonomiku ku krachu, ako sa deje po celom svete. Vznikne kríza, ktorá zasiahne celý svet. Štáty ako prvé, začnú vlievať obrovské miliardy do bankového a finančného sektora, aby ho zachránili. Finančníci, ktorí toto všetko spôsobili, si o trošku znížia svoje prémie a platy a pokračujú vo svojich špekuláciách ďalej. Bublina nám rastie a zasahuje čoraz viacej ekonomík sveta. Začína sa vo veľkom prepúšťať a tak na to doplácajú ľudia, ktorí len poslušne pracovali a vytvárali zisk a kapitál pre korporácie, monopoly a držali svojou činnosťou ekonomiku určitej krajiny na obstojnom mieste. Od neoliberálnych fanatikov počúvame, že to je proste raz tak dané a kríza očisťuje ekonomiku a robí ju do budúcna odolnejšou. Krásny príklad ekonomického otroctva v praxi. Ten čo krízu spôsobil, si sedí na svojom mieste ďalej, na záchranu svojho omylu sa mu poskladá štát prostredníctvom svojich daňových poplatníkov, čiže pracujúcich, ktorí sú vo všetkom nevinne. Ak bankový a finančný sektor zarábal pred krízou stovky miliárd, rozdelil sa snáď s pracujúcimi, ktorí vlastne ich budúce aktíva vyrábali? Na to je jasná odpoveď- NIE!, manažment si rozdeľoval miliónové odmeny a zvysoka kašľal pracujúcich. Ak sa však začne robotník v určitej krachujúcej továrni oprávnene pýtať, prečo by  mal platiť a doplácať na krízu a začne ľudí vyzývať k boju za svoje práva, vyhlási sa dotyčný za šíriteľa triedneho boja a teda za trestne stíhanú osobu. Je naozaj absurdné, ak niekto chráni svoje základné právo a to právo na zamestnanie, začo sa ocitne v rovnakom koši s človekom, ktorý šíri napr. rasistické názory, lebo šírenie triedneho boja a šírenie rasizmu je vo väčšine sveta brané rovnako.

Čo nám vlastne z toho všetkého vyplýva?

Keď mocenská elita bojuje za svoje triedne záujmy, čoho sme svedkami prinajlepšom od vzniku prvých mestských štátov, je všetko v poriadku, veď oni si to vedia zabezpečiť svojim vplyvom a zákonmi, no keď sa za svoje triedne práva postaví neprivilegovaný zbytok ľudstva, spustí sa na nich tá známa formulka- šíria sociálne napätie, podnecujú nepokoje a vyhlasujú triedny boj v praxi. Holá realita. Tomuto tvrdeniu nahráva aj fakt, že stredná trieda, vytvorené počas etapy sociálneho štátu, sa čoraz viac prepadá a rozširuje skupinu chudobných a tým sa vytráca trieda, ktorá mala demonštrovať zmierenie medzi chudobnými a bohatými. Začíname sa pomaličky, ale iste dostávať na rovnakú úroveň, úroveň chudobných. Čaká nás búrlivé storočie triednych bojov a je len na nás ako sa k nemu postavíme, či budeme ďalej mlčky stáť, alebo sa vzchopíme a pôjdeme do ulíc, začneme okupovať fabriky a pracoviská…

Miroslav Pomajdík