Miroslav Pomajdik

Znie to neuveriteľne, ale aj súčasný prezident Indonézie Susilo Bambang Judhojono sa prišiel tiež pokloniť a vzdať úctu k hrobu jedného z najväčších mäsiarov našej doby, exdiktátorovi Suhartovi. Prezident dokonca vyhlásil: „V mene tejto krajiny, ľudu, vlády a mňa osobne, by som rád vyjadril našu hlbokú sústrasť nad smrťou pána Suharta a vyzývam všetkých ľudí Indonézie, aby sa zaňho modlili.“ Indonézski islamskí lídri z „ľudských dôvodov“ vyzvali obyvateľov krajiny, aby odpustili exprezidentovi a ponechali božskému súdu jeho zločiny a život na zemi. Vláda v reakcii vyhlásila týždeň národného smútku…

Poďme sa ale pozrieť na Suharta bližšie. Presne 1. októbra 1965 generál Suharto prevzal v Indonézii moc. Dňa 30. septembra vypuklo v krajine povstanie, namierené na zvrhnutie legitímneho prezidenta Sukarna, ktorého strojcom bola armáda. Pustili sa do seba ľavicovo a pravicovo orientované krídla generálov Indonézskej armády. Víťazne z tohto boja vyšli pravicoví generáli, ktorí prebrali moc v krajine, no celková situácia bola dosť zložitá a najlepšie sa v nej zorientoval pravicový generál, ktorý velil strategickým zálohám a na čele so špeciálnymi jednotkami pozatýkal vedúce osobnosti prevratu. Pár dní nato sa stal mužom číslo jeden v celej krajine. Z inscenovania prevratu obvinili Komunistickú stranu Indonézie, ktorá so svojimi 3 000 000 členov a 7 000 000 sympatizantov predstavovala v krajine významnú politickú silu.

Vedenie komunistickej strany sa od puču dištancovalo a označilo ho za internú záležitosť armády, no napriek tomu Suhartov nový režim spustil proti komunistom v krajine veľké represálie. Nasledoval zákaz komunistickej strany, aj napriek nesúhlasu stále ešte legitímneho prezidenta Sukarna. Armáda na čele so Suhartom vyhlásila program, „očista od komunistov“.

Do konca decembra 1965 bolo popravených 500 000 komunistov a 1 000 000 ľudí putovalo do koncentračných táborov. „Očiste“ ako prví za obeť padli členovia Komunistického frontu mladých. Dňa 14. februára 1966 bol začatý súdny proces s vtedy už jediným žijúcim členom vedenia indonézskych komunistov Sobsi Njonom. Po týždňoch krvavých zrážok medzi revoltujúcimi študentmi  a políciou prevzal absolútnu moc Suharto. Pár dní nato sa vyhlásil za premiéra a vo funkcii prezidenta formálne ponechal Sukarna. Sukarno abdikoval na post prezidenta 22.februára 1967 a tým pádom sa jediným a neobmedzeným vládcom v krajine stal Suharto. Nasledujúce obdobie Suharto likvidoval všetkých politických oponentov, vládol tyransky a hlavným pilierom jeho moci bola armáda, polícia a milície.

V decembri roku 1975 dal príkaz na obsadenie Východného Timoru a 12. novembra 1976 vyhlásil jeho  pripojenie k Indonézii. Odvtedy vedú občania Východného Timoru a ozbrojené krídlo politickej strany Fretilin gerilovú vojnu za oslobodenie svojej krajiny a za nezávislosť. Jeho armáda vo vojenských operáciách v Papue, Acehu a vo Východnom Timore zabila okolo 300 000 ľudí. V roku 1991 sa Východný Timor opäť dostal do centra svetovej pozornosti, keď indonézski  vojaci začali strieľať na protestujúcich obyvateľov na cintoríne Santa Cruz v Dili. V roku 1996 dostal Nobelovu cenu katolícky biskup Carlos Belo a hovorca za nezávislosť Východného Timoru José Ramos-Horta.

Suharto abdikoval 21. mája 1998 po 32 rokoch  neobmedzenej moci. Prinútila ho k tomu stupňujúca sa nespokojnosť obyvateľov, ktorá vyvrcholila  búrlivými demonštráciami od januára do mája. Demonštranti mali už dosť krvavého režimu Suharta, zvyšovania cien  energie, potravín a benzínu, ktorého cena stúpla až o 71 % . Pri demonštráciách zahynulo okolo 1 000 obyvateľov.

Suhartov režim má na svedomí vyvraždenie okolo 1 000 000 stúpencov komunizmu a oponentov režimu, plus 300 000 mŕtvych Východotimorčanov a ďalších ostrovanov. Suhartov režim bol jeden z najskorumpovanejších a najkrvavejších režimov v 20. storočí. Suharto sa počtom obetí môže právom zrovnávať s Pol Potom, ktorý viedol Červených Khmérov v Kambodži.

Dnešní tzv. “demokrati“ stále dookola poukazujú na obete  komunistických režimov, ale na milióny obetí kapitalistických vládcov a režimov akosi zabúdajú a aj keď ich spomenú tak iba medzi rečou, že napr. toho alebo toho vláda si vyžiadala pár stotisíc alebo pár miliónov ľudí. Tam akosi sebareflexia chýba. Veď kapitalizmus je to najdokonalejšie zriadenie, ktoré sa správa humanisticky a nezanecháva za sebou žiadne obete.

Krvavé režimy v Latinskej Amerike, Afrike, Ázii, či miliónové obete britskej, francúzskej, španielskej, portugalskej koloniálnej éry nevynímajúc, keď uvážime, že tieto mocnosti terorizovali ľudí vo svojich dŕžavách až do 70-tych rokov 20. storočia, kedy sa osamostatnili aj posledné kolónie, tak je to naozaj silná káva. Nesmieme zabudnúť na to, že práve Briti vymysleli koncentračné tábory ešte pred 1. svetovou vojnou, do ktorých zatvárali Búrov a neskôr Keňanov a mnohé iné africké kmene a národy.

Juhoafrická republika – apartheid, nadradenosť bielej rasy, ktorá si vyžiadala zase iba pár miliónov obetí. Nelson Mandela by nám k tomu istotne  niečo vedel povedať, no a čerešnička na záver, USA – krajina, ktorá keď vysloví prianie typu: „tejto krajine chceme priniesť slobodu a demokraciu“, roztrasú sa všetci obyvatelia od strachu. Ich 300 ročné dejiny sú plné krvi a vlády USA majú na svojom konte úctyhodné kvantá obetí a tie stále narastajú. Bojujú za uznanie rôznych genocíd na svete, len na tú svoju, ktorú vykonali na pôvodných obyvateľoch Ameriky, Indiánoch, zabúdajú.

Neverte fámam o nepoškvrnenom kapitalizme a krvavom komunizme. Hľadajte pravdu a objektívne odhaľujte nánosy bahna.

Miroslav Pomajdík