Miroslav Pomajdik

V Košiciach sa uskutočnil Národný pochod za život. Podľa médií sa ho zúčastnilo niekoľko desiatok tisíc ľudí. V dave bolo vidno množstvo hesiel a transparentov. Ľudí trápi rozvrat tzv. tradičných hodnôt, rozpad rodiny a ďalšie nepriaznivé javy, ktoré sa objavujú v spoločnosti. Na druhej strane republiky v Bratislave sa zase pochodovalo za práva a toleranciu pre homosexuálov.

Ak mám byť úprimný, svojou prítomnosťou by som nepodporil žiadnu z týchto akcií, lebo obidve akcie sú tak trošku mimo a v článku vysvetlím prečo si to myslím.

Za čo sa naozaj pochodovalo na Národnom pochode za život…

Najprv sa povenujem táboru, ktorý propagoval, že bojuje za život a tradičné hodnoty, aj keď si nemyslím, že zakázanie potratov je bojom za život. Všade tam kde sú potraty zakázané sa aj tak vykonávajú a ešte v oveľa väčšom počte, ako tam kde sú legálne. Za všetko hovoria štatistiky. Tam kde sú potraty zakázané, umierajú stovky žien pri nelegálnych potratoch, ktoré sa vykonávajú neodborne a v nevyhovujúcich, priam žalostných hygienických a technických podmienkach. Vyhovuje snáď “bojovníkom za život“, že na svete umrú tisíce žien pri neodborne vykonanom nelegálnom potrate? Vyhovujú im nechcené deti, ktoré vyrastajú bez lásky, veľakrát týrané a stávajú sa z nich pod tlakom týchto okolností asociálne živly, ktoré terorizujú celú spoločnosť? Čo je to za život?

Najradšej by som bol, aby k potratom nedochádzalo vôbec, no sú tou najkrajnejšou možnosťou pre ženy, ktoré nikdy nejdú na potrat len tak, zo svojej ješitnosti… Právo na potrat je výdobytkom emancipovaných žien, je to ich právom a preto ho musíme zachovať a nechať rozhodnutie na každú jednu ženu.

Pôvodca rozpadu spoločnosti a rodiny je jasný, mnohí ho však nechcú pomenovať…

Každý jedinec by mal vyrastať v harmonickej rodine, ktorá mu dá lásku, teplo domova a pripraví ho na reálny život. Rodičia by mali byť prirodzenými autoritami pre svoje deti, ktoré si ich naozaj vážia. Veľakrát je to však len idylická predstava. Rozvrat rodiny začal oveľa skôr, ako spoločnosť uzákonila prvé práva pre homosexuálov. Rodinu decimuje kapitalizmus, ktorý sa v dnešnej dobre pretavil do svojej globalizovanej neoliberálnej formy.

Konzervatívni politici, ktorí sa všade po svete pasujú do role ochrancu tradičných hodnôt a rodiny, popri svojich siláckych rečiach, ako spravia všetko na udržanie týchto hodnôt, prijímali jeden liberalizačno-ekonomický zákon za druhým. Mali plné ústa a stále ich majú o hodnotách a zodpovednosti, no ochraňovali kapitalizmus a nerovnosť medzi ľuďmi, ktorá spôsobuje, že úzka skupina vlastníkov výrobných prostriedkov nám diktuje celý nás život. S kapitalizmom sa šíri nové „náboženstvo“, náboženstvo peňazí. Ľudí učia v silu biznisu, flexibility, v silu nekontrolovateľného trhu. To všetko malo za následok to, že ľudia musia svojej práci obetovať všetko a to najdôležitejšie, čo išlo na tento novodobý oltár ako prvé, bola rodina.

Väčšina ľudí je obyčajným nástrojom na peniaze a blahobyt pre tých hore. Prispôsobili sme sa a tak pracujeme od rána do večera, nemáme čas na svoje deti, na rodinu, lásku nahrádzajú peniaze a chladné hmotné dary, ktoré dávame vždy, keď sa cítime bezradní, že nemôžeme byť pri tom, ako nám naše ratolesti pomaly rastú. V najvyspelejších kapitalistických štátoch je rodina dávno hlboko rozvrátená a deti začínajú hovoriť prvé slovíčka ako mama svojim opatrovateľkám, miesto ozajstným mamám, lebo svojich rodičov reálne vidia veľmi málo. Flexibilita nás učí byť lojálnymi a oddanými svojmu zamestnávateľovi a podradiť im všetko. Za prácou musíme dochádzať do zahraničia, do vzdialených častí našej krajiny a tak deti vidia svojich rodičov len raz za čas a prakticky ich vychováva ulica. Flexibilita rodine nepraje.

Flexibilita, individualizmus, súťaživosť, kariéra…. a následná hodnotová zakrpatenosť

Z toho hľadiska musíme byť pripravení vždy vyraziť a hájiť záujmy firmy, spoločnosti a v takomto prostredí sú dlhodobé známosti, manželstvá, či dokonca deti, veľmi neefektívnou záťažou. Vymyli nám mozog oddanosťou biznisu, firme a manažmentu a sme schopní pre toto obetovať všetko. Po rokoch takéhoto života jednoducho citovo zakrpatieme a ani v budúcnosti nevieme vytvoriť harmonické a trvalé puto, lebo to je už pre nás niečo cudzie, neprirodzené. Učia nás, aby sme sa prispôsobili, boli pripravení meniť zamestnanie a kariérne stále rástli. Vychovávajú z nás armádu egoistov, tzv. priebojných individualít, vtĺkajú nám, že sme iba my, my a stále len my, ako úžasné individuá.

Kolektivizmus a kolektívna symbióza v spoločnosti je kapitalizmom systematicky rozleptávaná a to sa prirodzene všetko odráža aj v našom citovom živote. Individualizmus vytvára sebectvo, nútia nás súťažiť, veď súťaživosť je prejavom zdravej osobnosti… ale aká súťaživosť? O to, kde sa ja sám vyššie vyšplhám, nehľadiac na to, koho všetkého pošliapem, o koľko peňazí viacej zarobím a komu sa lepšie strčím do… To vytvára naše vzájomné odcudzenie, ľahostajnosť a nepriateľstvo a toto naši vykorisťovatelia potrebujú. Oni milujú takýto kolektív, lebo v ňom sa prirodzene veľmi krásne vládne a pošliapávajú naše práva. V individualizme a egoizme vychovaná generácia, ktorá je odchovaná na konzume a hmotných statkoch sa nedokáže spoločne postaviť za svoje práva, nie je schopná väčších kolektívnych vystúpení. Z týchto dôvodov som z filozofického ponímania materialista, lebo viem, že práve toto pretvára a ovplyvňuje spoločnosť najpodstatnejším dielom. Tieto návyky, ktoré som teraz opísal si prirodzene prenášame do osobného citového života a citoví flexibilní mrzáci nedokážu vytvoriť harmonickú rodinu, nedokážu deťom vštiepiť morálne hodnoty a z toho pramení úplný rozvrat rodiny a jej poslania.

Rodina a jej rozklad po roku 89

Stačí si porovnať socialistický režim, ktorý u nás skončil v roku 1989 a dnešný vývoj. Ako bola na tom rodina vtedy, a ako je na tom dnes. Ako je možné, že naši starí rodičia vedia spolu zostarnúť, ako je možné, že dokázali prekonať rôzne turbulentné obdobia a stále sú spolu a spoločne aj zostarnú? Nerozvádzali sa pri prvom probléme, ktorý nastal a vždy sa ho snažili nejako prekonať. Je to presne tým, o čom som hovoril, vyrástli v dobe, keď sa v spoločnosti vyznávali iné hodnoty, než tie ako flexibilita, súťaživosť, individualizmus, peniaze, konzum… výdobytky kapitalizmu.

Čo máme z toho, že si môžeme dovoliť viacej hmotných pôžitkov, keď sme stratili to najcennejšie… ľudskú lásku, človečinu a súdržnosť. To sú tie pravé príčiny, kapitalizmus je tým pôvodcom, ktorý rozvracia tmel spoločnosti, ktorý z nás robí bezcitné kreatúry, hovoriace o akejsi slobode… slobode čoho? Slobode pre koho?

Zostáva zaujímavým faktom, že za socializmu bola rodina naozajstným základným prvkom spoločnosti, že vzájomná pomoc a súdržnosť ľudí bola na neporovnateľnom stupni, oproti dnešku a katolícka cirkev hovorila o tomto režime ako o skazenom a prehnitom, ktorý degradoval ľudskú dôstojnosť a podobne… a čuduj sa svete, po páde tohto režimu a opätovného nastolenia vplyvu katolíckej cirkvi u nás sa každé druhé manželstvo rozvedie, slová ako miluj blížneho svojho a reálna súdržnosť ľudí je poväčšinou hnusnou pokryteckou pózou na pár desiatok minút omše, kedy sa všetci tvária, ako im záleží jeden na druhom…žijeme v klame a radi sa nechávame klamať a určitá ilúzia nám vyhovuje viacej, ako keby sme mali za ňu reálne bojovať. Cirkev vždy stála na strane kapitalizmu, na strane politickej moci, ktorá schvaľovala vykorisťovanie, či už vo feudalizme, keď stáli na strane feudálov, či v kapitalizme, kedy stáli a stoja vždy na strane mocných pánov fabrikantov, vlastníkov spoločností…. Sami majú veľký podiel viny na rozvrate rodiny a morálnych hodnôt.

Je homosexualita pôvodcom rozpadu rodiny?

Som človek, ktorý si ctí rodinu, jej puto a súdržnosť, tak ako si ctím súdržnosť a kolektívnosť v spoločnosti,  no chápem aj ľudí s inou sexuálnou orientáciou. Títo ľudia majú tak isto svoje city, cítia lásku a potrebujú mať oporu v tom druhom. Homosexualita sa nedá liečiť.  Príroda zariadila, že heterosexuáli majú obrovskú prevahu v spoločnosti, čiže ani zachovanie ľudstva nie je ohrozené. Taktiež môžeme vylúčiť aj to, že naša mládež bude týmto nasávať “zlé homosexuálne“ hodnoty, lebo ak sa niekto stretáva s homosexualitou tak často, tak sám musí byť homosexuál. Keby táto rovnica platila, tak ako je možné, že v tvrdo heterosexuálnej spoločnosti, v ktorej je homosexualita niečo negatívne sa objavujú aj homosexuáli? Veď celý život nasávajú tie “dobré“ hodnoty a aj tak sa stanú homosexuálmi. Je to v tom, že proti zákonitostiam prírody sa bojovať nedá. Ak to raz tak človek cíti, tak sa podľa toho správa. Je tiež na pováženie, že najväčšie deviantné a pedofilné homosexuálne sklony a škandály sa objavujú práve u niektorých kňazov. Čím to asi bude, kážu o rodine a láske muža a ženy a pritom ich život v celibáte je proti prírode.

V spoločnosti však máme stále veľkú skupinu ľudí, ktorí sa silou mocou odvolávajú na kresťanské hodnoty, vyznávajú tradičný konzervativizmus a tvrdia, že práva pre homosexuálov rozvracajú naše hodnoty, rozvracajú tradičnú rodinu. Dovolím si však s týmito ľuďmi a ich názormi nesúhlasiť.

Homosexualita a uzákonenie práv pre týchto ľudí tradičnú rodinu nerozvracia. Nepriateľom rodiny nie sú homosexuáli, ako sa nazdávajú konzervatívci, ale systém v ktorom žijeme- kapitalizmus. Paradoxne pre “bojovníkov za tradičnú rodinu“, väčšina homosexuálov bojuje za inštitucionalizovanie svojho zväzku, čiže v praxi chcú vytvoriť aj oni akúsi formu rodiny. Túžia po tom, o čom konzervatívci tvrdia, že oni samotní rozvracajú. Ťažké paradoxy. Niektorí chcú ísť až tak ďaleko, že by radi vychovávali adoptované deti, až taká silná túžba po vytvorení rodiny je v nich zakódovaná. Túžia po rodine, no sú obviňovaní z ich rozvratu…

Pochody, ktoré majú toho viacej spoločného, ako by sa na prvý pohľad zdalo

Rodinu a ľudský život si ctím nadovšetko, no nikdy by som nepochodoval na akcii, ktorá nikdy nepomenuje hlavného pôvodcu a kde ľudia pochodujú za niečo, čo sami v reálnom živote nevedomky ničia. Keď je pre týchto ľudí kapitalizmus v poriadku aj so všetkým tým, čo spôsobuje, ak je pre nich uzákonenie práv pre homosexuálov tým, čo rozvracia rodinu a nie kapitalizmus, pri ktorom si neuvedomujú, že to práve jeho vyznávači a mlčiaca väčšina ničí všetko to, na čom si zakladajú, tak je niečo v tejto spoločnosti veľmi zhnité… lebo najväčší podiel na šírení zla nemali tí zlí, ale práve ta mlčiaca väčšina, čo sa tomu zlu nepostavila.

Preto by som nikdy nepodporil takúto akciu, ako by som nepodporil pochod homosexuálov a ich priaznivcov, aj keď uznávam ich práva, toleranciu voči nim, registrované partnerstvo, no ani oni nechápu, že aj ich nepriateľom je kapitalizmus, ktorý z nich robí takých istých otrokov, ako z nás všetkých a ak pri vykrikovaní a dožadovaní sa svojich práv, nevidia nič zlé na dnešnom systéme, tak sú na tom rovnako, ako ich oponenti z pochodu Za život… ani jední, ani druhí nepochopili o čo tu vlastne ide, lebo keby si boli toho vedomí, tak by sa na žiadnom z týchto pochodov ani neukázali. Neodsudzujem však týchto ľudí, veď nato ani nemám právo a nie je to ani mojim cieľom, verím však a budem robiť všetko preto, aby to časom pochopili a začali myslieť triedne.

Miroslav Pomajdík