Miroslav Pomajdik

Je to štát, ktorý sa stará o sociálnu sieť. Medzi základné prvky sociálneho štátu patrí zmierňovať rozdiely medzi obyvateľmi daného štátu. Má na to množstvo pák. Spomeniem dôchodkové a zdravotné poistenie, politika zamestnanosti, rodinná, bytová, zdravotnícka politika a systém vzdelávania. Pred vznikom sociálneho štátu, štát zabezpečoval minimálnu alebo žiadnu sociálnu sieť pre tých najchudobnejších.

Predstavte si, pre nás dosť nepredstaviteľnú vec a to, že žijete v štáte, v ktorom nemáte garantované žiadne dôchodky, zdravotné poistenie, dávky v nezamestnanosti, invalidné dávky, prídavky na deti….realita ľudí pred sociálnym štátom. Vznik sociálneho štátu datujeme rokom 1883 v Nemecku. Jeho autorom je Oto von Bismarck. Bismarck bol politik, ktorý vyznával silno konzervatívne, militaristické a nacionalistické hodnoty. Robotníctvo zažívalo ťažké časy. Ich ochrana bola minimálna. Životné podmienky boli katastrofálne. Nemôžeme sa čudovať, že takto existenčne ohrozená robotnícka trieda inklinovala ku komunistickým myšlienkam a tohto fenoménu sa najviac báli vládne kruhy združené okolo železného kancelára Bismarcka. Báli sa socialistickej revolúcie, ktorá v tých časoch mohla prísť jedine od robotníckeho hnutia. Bismarcka ku kroku vytvorenia sociálneho štátu viedla aj ďalšia pohnútka a to tá, že potreboval zdravú a silnú populáciu, hlavne mužskú, ktorú chcel nasadiť do vojnových konfliktov, ktoré plánoval a neskôr aj úspešne uskutočnil. Sociálny štát, prvý svojho druhu na svete vznikol nie vďaka morálnym hodnotám, ale vďaka Bismarckovym militaristickým chúťkam a na potlačenie revolučných nálad robotníkov. Bismarck zabil dve muchy jednou ranou. Odstavil sociálnu demokraciu, ktorej politický program bolo zlepšovanie životných podmienok pre robotníctvo a najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva a potlačil revolučné tendencie.

Sociálna demokracia hlásala reformný, evolučný prechod od kapitalizmu k socializmu, čo malo za následok rozdelenie sociálno-demokratických strán po 1. svetovej vojne na dva prúdy: sociálno-demokratický a komunistický. Vzniká komunistické hnutie, pozor nie komunistická filozofia, ktorej vedecky podložený vznik datujeme od prvých Marxovych diel. Komunistické hnutie odmietlo evolučnú cestu sociálnej demokracie a vybralo sa svojou vlastnou cestou. Komunisti odmietli sociálny štát, ako najvyššiu inštanciu. Sociálny štát sa však rozširoval a jeho najväčší propagátori boli liberálni, sociálnodemokratickí a kresťansko-konzervatívni politici. Medzi propagátorov sociálneho štátu môžeme zaradiť aj pápeža Jána Pavla II., ktorý sa preslávil svojimi sociálnymi encyklikami. Je pravda, že medzi prvých poskytovateľov sociálnej pomoci patrili cirkevné inštitúcie, ktoré boli do vzniku sociálneho štátu prakticky jedinou ucelenou organizáciou, ktorá pomáhala najchudobnejším. Cirkev túto pomoc poskytovala kvôli dvom veciam: nabádalo ju ku nej jej sociálne učenie „pomáhaj blížnemu svojmu“ a po druhé z pragmatických dôvodov, kedy vládna moc používala cirkev na udržanie svojej mocenskej hegemónie, kedy posväcovala nerovnosť medzi ľuďmi tým, že ľudí nabádala k tomu, aby sa nebúrili proti pánom a znášali svoj ťažký údel, ktorý bude odmenený v posmrtnom živote, kedy nás čaká kráľovstvo nebeské, vysnívaný raj. Je preto jasné, prečo si sociálny štát tak obľúbili kresťansky ladení politici a neskôr celé kresťansko-demokratické hnutie.

Čo znamená prijať sociálny štát ako konečný cieľ a aké sú jeho vízie v globalizovanom svete ?

Vzdať sa pravej spravodlivej premeny spoločnosti, vzdať sa vízie beztriednej a nevykorisťovateľskej spoločnosti. Legitimizujeme tým súčasný kapitalistický režim. Budovať sociálny štát znamená, že našim cieľom je len zmierňovať následky vykorisťovania. Začneme budovať kapitalizmus s ľudskou tvárou. Neriešime príčiny, ale dôsledky. Jeho hlavnou náplňou je prerozdeľovať financie od najbohatších k tým najchudobnejším. V reálnom živote sa tak deje prostredníctvom daní, hlavne progresívnej dane, kedy najbohatšie vrstvy odvádzajú do štátnej kasy najviac financií, ktoré sa používajú na sociálnu sieť. V dobe globalizácie však sociálny štát viac nieje udržateľný, lebo najbohatšie korporácie a oligarchia využíva daňové raje na vyhnutiu sa platenia daní. Je to obrovská diera, ktorou unikajú miliardy dolárov ročne. Národné štáty tak nedokážu vymôcť financie od tých najbohatších a tým je celé sociálne prerozdelenie neefektívne, lebo štát má nedostatok financií a všetka záťaž sa presúva na strednú a najnižšiu vrstvu v štáte. Najnižšie vrstvy sú čoraz viac zaťažované rôznymi nezmyselnými daňami, čím majú suplovať výpadok financií od tých najbohatších. Samozrejme ani pri najväčšom vypätí to neje reálne a jediný prameniaci fakt z toho všetkého je, že chudoba bude narastať a štát bude mať stále menej financií a oligarchia sa bude kúpať ešte vo väčších ziskoch, ako kedykoľvek predtým. Globalizácia dokázala najbohatším korporáciám a oligarchom nájsť trhlinu, cez ktorú vydierajú národné štáty a kapitalistickí politici im v tom samozrejme zdarne nahrávajú, keď sami tvrdia, že čím vyššie daňové zaťaženie, tým nižšia vymožiteľnosť financií. V tomto majú samozrejme pravdu, lebo daňové raje a krajiny, ktoré ponúkajú rôzne daňové úľavy pre tie najbohatšie giganty im to umožňujú. Umožňujú im vydierať národné vlády a ich obyvateľstvo a vynútiť si od nich čo najväčšie úľavy, ináč im pohrozia, že odídu inde. Kapitalistickí politici / to je jedno či pravica, alebo ľavica / poukazujú na tento fakt, ktorý im slúži ako argument, ktorým sú proti zvyšovaniu daní pre najbohatších, čím defakto pristúpili na ich vydieranie. Oni sa nezamýšľajú, ako tento stav vyriešiť, ako donútiť daňové raje, aby s takýmto stavom skončili, ako prinútiť ostatné štáty, aby prestali pristupovať na daňové vydieranie a nepredbiehali sa, kto poskytne najväčšie výhody a daňové prázdniny atď… oni sa s týmto faktom zmierili a vlastne napomáhajú aj k vlastnému vydieraniu, lebo práve ich vlády sú pri moci vo väčšine sveta. Samozrejme, oni dostanú za tieto kroky tučné provízie, tak prečo sa strachovať, že ochudobňujú vlastný štát a svoju pracujúcu triedu vystavujú vazalskému stavu od medzinárodných korporácií.

Sociálny štát je určité status quo, ktoré v dnešnej dobe najviac preferujú, už spomínaní sociálni demokrati, ktorí sa tak paradoxne stávajú najdokonalejšími udržovateľmi kapitalistického režimu, lebo mu poskytujú najväčšiu stabilitu. Ich vízia je trhové hospodárstvo v ktorom bude mať silnú právomoc sociálny štát, ktorý bude zmierňovať rozdiely medzi ľuďmi. Ide hlavne o majetkové rozdiely. Touto politikou dosiahli, že najchudobnejšie vrstvy nemajú ten život až tak neznesiteľný, ich životné podmienky sa zlepšili, to musíme uznať, no nijak sa týmito opatreniami nezmenilo postavenie najbohatšej oligarchie, ktorá bohatne stále giganticky, čím sa zväčšuje priepasť medzi chudobnými a bohatými. Dnes je taká enormná, že v jednom štáte nájdete pracujúcich, ktorí za svoju prácu pre bohatú elitu poberajú minimálnu mzdu a majiteľa určitých spoločností, ktorý poberá plat v stovkách miliónov korún. Obaja sú pracujúci, no jeden z nich mal šťastie a ovláda desaťtisíce zamestnancov, ktorí mu tento gigantický zisk vyrobia svojou prácou a zručnosťou a práve tu je pes zakopaný. Ako môže byť sociálny štát tou najvyššou spravodlivou spoločenskou inštanciou, keď umožňuje takúto obrovskú nerovnosť medzi ľuďmi a keď v dobe globalizácie nedokáže garantovať ani to zmierňovanie priepasti medzi bohatými a chudobnými, čo som popísal vyššie.

Vrámci kapitalistického systému je sociálny štát sociálno-demokratického tipu, /najdokonalejší nájdeme vo Švédsku, Nórsku…/ ten najsociálnejší a najspravodlivejší model kapitalizmu, spravodlivejší a humánnejší už nedokáže kapitalizmus byť, no nepredstavuje ani v tejto forme tú najdokonalejšiu a najideálnejšiu a najspravodlivejšiu formu spoločnosti, ku ktorej by sa malo ľudstvo posúvať, preto sa nemôžeme spokojiť s týmto stavom, ale treba sa pustiť  do prekonávania aj tejto barikády. Čo nás čaká za ňou? To veru nikto nevie, ja osobne tam rád uvidím socializmus, zbavený chýb minulosti, doplnený poznatkami prítomnosti a obohatený o prognózy budúcnosti.

Miroslav Pomajdík