Miroslav Pomajdik

Len pred nedávnom sa zo svojej zahraničnej cesty po Gruzínsku vrátil prezident SR Andrej Kiska, ktorý si neodpustil niekoľko propagandistických vyhlásení, ktoré prekrúcajú nedávne udalosti v Gruzínsku. Kiska sa totiž zúčastnil dopredu pripraveného divadielka na provizórnej hranici medzi Južným Osetskom a Gruzínskom, kedy absolvoval rozhovor so starčekom- Gruzíncom, ktorý sa mu posťažoval na jeho ťažký život, ktorý spôsobuje ostnatý hraničný plot, vďaka ktorému sa nemôže stretnúť ani so svojou rodinou. Samozrejme, Kiska sa stretol iba s etnickými Gruzíncami a nie Osetmi (väčšinovým národom Južného Osetska, ktorých vyjadrenia by určite nezapadli do dopredu pripraveného propagandistického divadielka) a to samozrejme nebolo vôbec objektívne, ale povedzme si na rovinu, či tu vôbec malo ísť o nejakú objektivitu… Ja si osobne myslím, že určite nie, malo ísť o vyhrotenie emócií a cez tieto emócie opäť šíriť rusofóbiu, z Ruska spraviť okupanta Gruzínska, agresora, prekrútiť udalosti, ktoré sa v tejto oblasti stali a ovplyvniť tak verejnú mienku na Slovensku. Sám Kiska postavil Rusko do role okupanta, čo umocnil aj vetou, že takto sa Rusko správa k svojim susedom, ku Gruzínsku… Kiska ďalej povedal: „Stál som pri tom pichľavom plote v Južnom Osetsku a neveril som vlastným očiam, že toto je dnes v Európe možné. A čo je ešte horšie, tak ten plot posúvajú tisíce ruských vojakov meter po metri stále ďalej a ďalej hlbšie do vnútra krajiny, ktorá sa nemá šancu ubrániť.” Vedomé klamanie o nejakom posúvaní plota do vnútra krajiny, malo len umocniť propagandistické vyjadrenie Kisku a v ľuďoch vyvolať hnev voči Rusku, ktoré si akože pomaličky odkrajuje z Gruzínska, čo je už vážne silná káva. Povedzme si však ako to naozaj bolo s konfliktom v Gruzínsku a demaskujme tak Kiskové prekrúcanie faktov.

Napätie a konflikty medzi Gruzíncami a obyvateľmi Abcházska a Južného Osetska trvajú už pár storočí. Spory o tieto územia končili vždy konfliktami. Počas trvania Sovietskeho zväzu dostali tieto oblasti štatút autonómnych oblastí a na sklonku ZSSR, autonómnych republík. Všetko sa ale dramaticky zmenilo po páde Sovietskeho zväzu a vzniku nezávislého Gruzínska, ktoré tieto oblasti považovalo za svoje zvrchované územie. Gruzínsko neakceptovalo autonómny status pre Abcházsko a Južné Osetsko, ktoré si chceli Gruzínci podmaniť vojensky a tak na začiatku 90-tých rokov dali povel k vojenskému obsadzovaniu týchto území. To sa stretlo s odporom Osetov a Abcházov, ktorí sa postavili gruzínskej armáde na odpor a rozpútala sa niekoľkoročná krvavá vojna.

Za pomoci OSN sa podarilo nastoliť mier a z Abcházska a Južného Osetska sa stiahlo gruzínske vojsko a na dodržiavanie prímeria boli v týchto autonómnych republikách rozmiestnené jednotky OSN. Abcházsko a Južné Osetsko fungovali ako autonómne republiky. Medzi nimi a Gruzínskom panovalo veľké napätie, boli zaznamenávané aj boje menšieho lokálneho razenia. Krehký mier však dostal jasné KO v dobe, kedy sa dostal na čelo Gruzínska neslávne známy Saakašvili. Medzi jeho priority patrilo získanie autonómnych republík pod úplnú kontrolu Gruzínska.

Vojnový štváč Saakašvili

Západ pomohol Saakašvilimu dostať sa k moci, o čom je dnes množstvo dôkazov, čím sledoval svoje mocenské ciele, samozrejme nový gruzínsky režim sa stal silne antiruský. Predstavitelia EÚ, NATO a USA označovali Saakašviliho za veľkého presadzovateľa demokracie v Gruzínsku. Pravda však bola úplne inde. Saakašvili už počas volieb, po ktorých sa dostal k moci obviňoval jeho protikandidátov zo špionáže a vyštval ich z krajiny a po jeho víťazstve začal potláčať celú opozíciu. Používal tvrdé zastrašovacie metódy voči opozícii a tak viacero čelných politikov zo strachu emigrovalo. Saakašvili sa dopustil sprenevery štátnych peňazí, bujnela korupcia a po potlačení opozície a jeho odporcov sa z neho stal prakticky diktátor, ktorý presadil, aby bola armáda financovaná 10% z HDP, čo je niečo šialené, pre tak chudobnú krajinu. Za pomoci NATO a USA vybudoval jednu z najsilnejších armád v tejto oblasti. Západ nás však stále presviedčal, akým demokratom a skvelým politikom to ten Saakašvili je.

Po svojom odstavení musel z krajiny utiecť, lebo je na neho vydaný zatykač za zneužívanie právomocí, to však evidentne nevadí ďalšiemu vojnovému štváčovi Porošenkovi, ktorý sa Saakašviliho ujal a ešte z neho spravil gubernátora Odeskej oblasti na Ukrajine. Vrana k vrane sadá… Aby sme však neodbočili, vráťme sa však k najšialenejšiemu plánu Saakašviliho.

Gruzínska vojenská agresia proti Južnému Osetsku

Saakašvili spustil vojnový plán, ktorým chcel násilne pripojiť Južné Osetsko ku Gruzínsku. V auguste 2008 spustili gruzínske jednotky provokácie a začali s vojenskými akciami, ktoré zahŕňali ostreľovanie Južného Osetska, vrátane hlavného mesta Cchinvali. Boli hlásené prvé obete na životoch. Gruzínske ostreľovanie priamo ohrozovalo aj ruské jednotky, ktoré boli v Južnom Osetsku rozmiestnené vrámci mandátu OSN, aby s ďalšími mierovými jednotkami zabezpečovali mier. Rusko jasne varovalo Gruzínsko, aby prestalo s vojenskými provokáciami, čo Saakašvili neakceptoval a šokoval svet tým, že 8. augusta na otvorenie Olympiády v Pekingu ( kedy má byť pokoj zbraní na celom svete ), zaútočil na Južné Osetsko v plnej sile.

Gruzínska armáda prekročila hranice a vpadla do Južného Osetska a bombardovala a ostreľovala jeho hlavné mesto. Gruzínsko sa stalo agresorom, ktorý porušil mierovú zmluvu a jeho invázia zapríčinila smrť stovkám obyvateľov Južného Osetska. Na túto agresiu odpovedala ruská armáda, ktorá začala gruzínske vojská vytláčať z Južného Osetska, pričom zničila aj gruzínsku vojenskú základňu v meste Gori a počas vojenskej akcie na eliminovanie gruzínskych intervenčných vojsk prenikla aj na gruzínske územie, z ktorého sa však po ukončení vojenských akcií stiahla na pôvodnú hranicu, takže o akom odkrojovaní gruzínskeho územia to Kiska hovorí?

Svetové médiá však do celého sveta vysielali skreslené informácie a poukazovali na ruskú agresiu voči Gruzínsku. Aj správa EÚ z vyšetrovania tohto konfliktu jasne deklarovala, že agresorom bolo Gruzínsko. Šialenec Saakašvili počas bojových operácií apeloval na USA, aby sa zapojili do vojny proti Rusku, čím chcel vedome vyprovokovať konflikt medzi dvoma veľmocami, ktorý by mal katastrofálne následky pre celé ľudstvo. Gruzínsko svojou vojenskou agresiou vlastne dotlačilo Južné Osetsko a Abcházsko k tomu, čo pred touto vojnou nebolo možné, nakoľko s tým nesúhlasilo ani Rusko, že po ukončení bojov tieto autonómne republiky vyhlásili nezávislosť, ktorú uznalo viacero štátov.

Agenda masírovania mozgov

Vráťme sa teda opäť k prezidentovi Kiskovi, ktorý pri svojej návšteve hranice medzi Južným Osetskom a Gruzínskom zahral obyvateľom Slovenska krásne divadielko a dotvoril to emotívnou fotkou, ako si podáva ruku so starčekom cez žiletkový hraničný plot a nezabudol dodať, že starý muž stojí na okupovanej časti územia. O akom okupovanom území to Kiska hovorí, veď ten starček stál na území Južného Osetska, z ktorého gruzínske okupačné jednotky, ktoré tam povraždili pri svojom vpáde stovky civilistov, boli úspešne vytlačené. Prekrúcanie dejín konfliktu v priamom prenose v podaní slovenského prezidenta. Kiska apeloval na naše emócie a z Ruska spravil zámerne agresora a okupanta, pritom to bolo Gruzínsko, ktoré spustilo vojnu a začalo zabíjať civilistov Južného Osetska, nerešpektovalo mierovú zmluvu a medzinárodné mierové jednotky na čele s Ruskom, ktoré tam zriadila OSN.

Kiska opäť raz dokazuje to, že nehľadá objektívne pravdy, ale stáva sa hlasnou trúbou nenávistnej a klamlivej propagandy. Prečo Kiska neoznačil za agresora napr. také Turecko, ktoré vojensky vpadlo na územia Iraku pod kontrolou Kurdov, prečo Kiska neoplakáva a neroní slzy za stovkami Kurdov, ktorých v priebehu posledných mesiacov povraždili turecké silové zložky na svojom území, v Sýrii a Iraku? Tam už nehovorí o agresívnom Turecku, ktoré vďaka Erdoganovi kráča ku diktatúre. Erdogan a Turecko je predsa strategický spojenec USA a NATO, takže musí byť aj Kiskovým spojencom. Počuli ste od Kisku slovko kritiky na vraždenie civilistov v Donecku a Luhansku ukrajinskou armádou? Počuli ste niekedy z jeho úst, že americké sily v Iraku boli agresorom a  okupantom?  Nepočuli… a tak by sme mohli pokračovať ďalej.

Hlavné je strašiť obyvateľstvo chimérami o ohrození našej slobody, demokracie, bezpečnosti, tlačiť nás do nenávisti proti inému národu a krajine, hystericky vyvolávať najvyšší stupeň ohrozenia a strach, aby sa tak ľudia viacej podvolili zbrojeniu a následnému nahnaniu do možných vojenských konfliktov, kde proti sebe pozdvihnú zbrane opäť len obyčajní pracujúci a oligarchia zo všetkých strán konfliktu sa na našom utrpení krásne napakuje. Aká až neskutočne rovnaká myšlienková zhoda s takým vojnovým štváčom, akým bol Bush a spol…

Miroslav Pomajdík